Sme ľudia ako vy

Autor: Dagmar Sváteková | 11.9.2018 o 11:59 | Karma článku: 10,07 | Prečítané:  12523x

Hoci máme hendikep... Rečový, pohybový, zrakový, sluchový... Tiež túžime, aby nás ľudia mali radi. Túžime po naplnenom vzťahu, po dieťati, po rodine, po dobrej práci, výkonnom aute a skvelej dovolenke. 

Naše sny sú veľmi podobné tým Vašim. 

Hoci, počas uplynulého víkendu som zistila, že snívam o veciach, ktoré vy všetci máte a beriete ich ako samozrejmosť. A niekto sa zasa denne modlí za veci, ktoré mám ja. Nemám dôvod niekomu závidieť, ani sa nad niekoho vyvyšovať, ale ani sa nechať ponižovať.

Budem písať sama za seba. Moje nohy ma  neposlúchajú. Chodím ťažko a pomaly, s oporou chodítka. Ale som rada, že chodím, denne za to ďakujem, pretože nie vždy to tak bolo... Áno, kedysi som behávala. Potom nastala tma, tisíce prosieb a modlitieb môjho okolia, ktoré boli vyslyšané. Čo myslíte, aký je to pocit byť zdravý, vitálny, plný sily? A zrazu, aj to s Božou a lekárskou pomocou, ležať nehybne na posteli, vedieť odpovedať áno a nie iba žmurknutím očí. Nevedieť rozprávať, nevedieť sa hýbať, nevedieť jesť, nevedieť piť, nevedieť ísť na toaletu...Byť väzňom vo vlastnom tele. Poviem Vám, ak existuje peklo, ja som ho prežila. A som nesmierne vďačná a hrdá na všetko, čo som zvládla. Učiť sa sedieť, stáť, jesť, piť, rozprávať... Čo by ste si pomysleli o človeku, ktorý má nutkavú potrebu vystúpiť z výťahu, pretože ste ho privolala a on nemá čas sa zdržiavať, kým nastúpim? Kým stihnete otvoriť ústa, pozrie na Vás vyčítavým pohľadom a zbehne po schodoch. Žiaľ, aj takí ľudia sú medzi nami, našťastie nie je ich veľa.

Nikto, a zvlášť nie hendikepovaní ľudia, si nezaslúžia Vaše opovrhovanie. Možno niekto pod vplyvom alkoholu sadol za volant, možno letel ako blázon, ktovie... A vôbec nikto z nás netuší, koľko krát to už oľutoval, koľko hektolitrov sĺz už prelial... Nie, nie je to môj prípad. Ale poznám aj takých. Verte mi, nechcela by som žiť s pocitom, že jedno hlúpe rozhodnutie kompletne zmenilo život mne, mojej rodine, prípadne iným ľuďom.

Cez víkend ma priateľ zobral trošku zrelaxovať do penziónu v prírode. Pekný, civilizovaný penzión, s dobrým prístupom v lone prírody. Jeden deň som sa vybrala na prechádzku. Aj napriek množstvu prekážok, ktoré sa cestou vyskytli, som sa usmievala. No ten smiech ma prešiel. Keď som si chcela sadnúť na trávu – taká obyčajná vec. Keď som sa chcela prejsť po lese. Úplna fantasmagória bol vodný bicykel, či možnosť si ísť zaplávať. Pochopila som, koľko vecí mi v živote chýba, napriek tomu, že pre mnohých som synonymom slova odvaha, vytrvalosť, či odhodlanie...

Preto, prosím, nesúďte nás, ani neodvracajte tvár. Možno nie každý vidí to, čo vy. Možno nie každý počuje. Mne trvá dlhšie sa niekam dostať a niečo povedať. To však neznamená, že to nemám v hlave upratané. Mám, a bez urážky, možno viac, než väčšina „zdravých“ ľudí. Kedysi som sa smiala, že ako človek s hedikepom budem musieť viac používať hlavu. Veci vymyslieť, naplánovať... Dnes začínam chápať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kočner sa aj z väzby zbavuje majetku, založil osem bytov v Bratislave

Vo štvrtok bude súd rozhodovať, či vo väzbe ostane.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Kto sa najmenej teší na Kosíkov návrat na Slovensko

Kosík chce vypovedať o únose aj Lexovi.

Komentár Zuzany Kepplovej

Nie, OSN nemôže napísať, že migrácia sa zakazuje

Nech sa páči, pán Lajčák, vysvetľovať globálny kompakt kolegom aj voličom.


Už ste čítali?