Žijem. Cítim. Myslím. A hlavne - nekecám.
Okoliu pravdepodobne viac než často leziem na nervy.
"...tie Tvoje zázraky... A čo si myslíš, dokedy sa Ti budú diať?" reagovala na mňa raz známa. "Tebe nestačí, že žiješ, že funguješ? Už prosím Ťa, prestaň snívať a postav sa nohami pevne na zem!" "Ale ja už na zázraky neverím," usmiala som sa. Asi ma má rada, pretože bolo vidno, ako sa jej uľavilo. "Ja sa na ne spolieham," dodala som a opäť som sa usmiala.
Nechcem nikomu robiť zle, nikoho provokovať, nikomu nič vyvracať. No odmietam pristúpiť na hru Možné a nemožné. Tak to totiž nefunguje. V živote určite nie. "No Ty si nejaká moc múdra," povie si nejeden. Hm, asi som. :)
Tento článok už nosím v sebe neskutočne dlho. Vždy však bolo nejaké ALE. Dnes ráno som si prečítala článok od jedného pána, od toho, ktorý ako mladík riskoval svoj život. Štyristo rovnakých nadšencov bolo zastrelených. On nie. Čím to je?
Viete, ja nechcem k nikomu hovoriť zo vzdialenosti rovnajúcej sa vzdialenosti medzi Zemou a Marsom. Nie som poloboh. Nie som odborník. Nie som zástupca nejakej cirkvi. Som človek.A tým vždy ostanem. Môžete pátrať po mojom vzdelaní, môžete skúmať môj život. Ale asi Vás sklamem - nepochopíte, kým nezažijete. :)
Nedávno som pozerala dokument o Nikolovi Teslovi. Nie o tom, ako a prečo zahynul... Konšpirácie nie sú pre mňa. V polovici filmu som sa zodvihla: "Toto ja pozerať nebudem, veď to bol blázen," povedala som a odišla som do sprchy. A tomu "bláznovi" vďačíme za viac ako veľa. A takých "bláznov" bolo na tomto svete viac. Myslím, že menovať netreba - ono by sa totiž mohlo stať, že na niekoho zabudnem, a to nechcem. Tiež som blázon. A snílek. Človek, ktorí robí veci, o ktorých sa mu okolie snaží nahovoriť, že sa nedajú. Nezazlievam im to. Ušetrím vám čas. Mám stavebnú fakultu. Viac odborov, niektoré nedoštudované. A ako stavbárka som ešte pred pár rokmi pozrela na nejakú budovu so slovami: "To nemôže stáť. Prerobte to!" Poznám zákony fyziky, no v poslednej dobe sa objavujú stavby, ktoré ich akoby popierali. Mám sa preto škriabať po stenách a vykrikovať: "Ale to sa nedááááá!"?
Dnes mi môj kamarát stopol pomerne odvážny článok. Poslal mi celý rozhovor s jednou odborníčkou, ktorá nám vyslovene neodporúčala sa do danej témy púšťať. Stiahol sa. Chápem. Nezažil to, čo ja, Možno pred časom by som konala rovnako. Ale dnes... Som človek. S veľkým Č na začiatku. Nech si to ktokoľvek vyloží akokoľvek. Opísala som mu chronicky známu príhodu z nemocnice.
Pre tých, čo ju ešte nepoznajú:
Pred pár dňami som sa prebrala z kómy. Skloňovalo sa slovo zázrak. Lež... Celý zbytok života som mala ležať na posteli - nehybná a nemá, s pohľadom upretým do stropu. Dosť blbé, čo? O tomto mi ale nik nepovedal, čiže som to nemala odkiaľ vedieť - nie som lekár. Chodili za mnou kamaráti, trepali blbosti... V ten deň som jemnučko pohla rukou. V tej dobe som mala pocit, že namiesto rúk mi namontovali stokilové závažia. Kamarát okamžite volal druhému kamarátovi, ktorého žena robila na našom oddelení lekárku.
Jano: Drahoš, Drahoš, Dada pohla rukou.
Ticho, rev: Janaaaaaaa, mohla Dada pohnúť rukou?
Drahoš: Jana vraví, že nemohla.
Jano: Ale veď tu stojím, videl som to!
Drahoš: Že to bol iba kŕč. Ona sa už hýbať nebude.
Zbytok rozhovoru by bol posiaty bodkami. Volám ho nezverejneniahodný.
Tá lekárka mi od toho dňa na vizitách prízvukovala, že čo im to robím, že kvôli mne budú prepisovať skriptá. Vtedy sa smiala. Dnes sa smejem ja. "Dúfam, že už začali," netajím sa.
Môj život od dňa, kedy som stála na prahu smrti, nemožno prirovnať k prechádzke v ružovej záhrade. Je to skôr bobová dráha, pri pohľade na ktorú sa človeku zdvihne žalúdok. "Ty si aká silná," povedal mi nejeden. Ja zasa odpovedám: "Byť silnou bolo to jediné, čo mi v danej chvíli ostalo."
Každopádne - som človek. A som realista. Očakávam zázrak:)
