Žijú medzi nami

Autor: Dagmar Sváteková | 21.5.2015 o 11:31 | (upravené 21.5.2015 o 11:42) Karma článku: 7,46 | Prečítané:  1049x

Na jazyk sa mi tlačí slovné spojenie anjeli bez krídel. Kto vlastne sú? A ako ich spoznáme?            

Riešila som niečo, čo mi prerastalo cez hlavu. Motala som sa v kruhu, donekonečna, tak ako iste nejeden z nás. Potom, popoludní, som dve a pol hodiny strávila na terapii. Nevedela som, kto som, kam smerujem, vedela som len, že prišiel čas, kedy aj ja potrebujem pomôcť. Nie som hrdina, nie som ženská obdoba ironmana, nemám dôvod sa tváriť, že vždy všetko s úsmevom a hravo zvládnem. Nie je to tak.

Čakala ma pred bytovkou ničím odlišnej od okolitých. Trpezlivo, usmiata, s nehou. Takou to obyčajnou, ľudskou. Vedela, že som išla cez dve ulice so zapnutou navigáciou, a napriek tomu som jej volala, že som zablúdila. No čo Vám poviem...

Vstúpiť do jej bytu bolo ako vojsť do oázy vo vyprahlej púšti. Bolo tam krásne, rozprávkovo, čisto... Všetko malo svoje miesto a na moje konštatovanie, že poriadok sa nerobí, poriadok sa udržiava, mi len s úsmevom prikývla. Páčilo sa mi tam, no ako typicky na stavbarinu orientovaný stredoeurópan som hľadala niečo, čo by bolo predsa len niečim zvláštne. Nejakú neviditeľnú prasklinku, vydutú omietku, niečo. Zbytočne. Všetko bolo ako ona - pokojné a rozvážne. Ešte aj keď prevrhla džbán s vodou, iba sa usmiala a poutierala to. Pokoj... Čo Vám poviem...

Je jedno o čom sme sa bavili, že som podliehala záchvatom plaču, a že jediné, čo v tej chvíli urobila, objala ma ako malé dieťa. "Len si poplač," povedala. Mnohí si povedia - jasne, veď si za to nechá aj zaplatiť, správal by som sa rovnako. 

Po dva a pol hodine som odchádzala. Bolo mi ľahšie, no nie preto, že by som svoje starosti na niekoho hodila, ale vďaka tomu, že som pochopila súvislosti a zistila som, že veci sú riešiteľné, iba to vyžaduje prácu na mne samej. Žiaden ten model - zázraky na počkanie, nemožné do troch dní. "Lenže to bude ťažké, mne sa do toho fakt nechce," skúsila som v istej chvíli namietať. "Vyžaduje to najhlbšiu pokoru a lásku, len smelo do toho," odvetila mi.

Keď sa so mnou lúčila a chcela som jej dať peniaze, usmiala sa a objala ma. "S láskou," povedala. Raz som pre istú skupinu ľudí pod jej vedením niečo urobila. Iba tak. Z lásky. S vedomím, že zajtrajšok sa o seba postará. Nevedela som ako, iba som verila. 

Žijem v materiálnom svete, peniaze sú jeho dôležitou súčasťou, dokonca nosným pilierom. Ja sama mám peniaze rada, ale rozlišujem medzi cenou a hodnotou a uvedomujem si, že málokedy sa jedná o priamu úmeru. Lásku, zdravie, rodinu... Tú si nevieme kúpiť, hoci niekto namieta, že áno. To je možno téma na ďalší článok - o pozlátkach.

Chcem len, aby ste vedeli, že naozaj žijú medzi nami, tí spomínaní anjeli bez krídel. Stačí len, keď sa lepšie, respektíve inak, pozrieme. Koniec koncov všetci sme anjeli, len málokto si to uvedomuje. 

Veľmi často počúvam, v akom zlom svete žijeme. A nerobíme si to náhodou my sami? "Môj sused je jebnutý" citujem, "toho nemožno mať rád". A viete o tom, že koho je najťažšie milovať, ten to potrebuje najviac? A ak dnes pomôžem niekomu zbaliť nákup, niekto možno niekedy pomôže mne. Len to nerobme z vypočítavosti...

Ďakujem aj anjelovi, ktorý stál za mnou pri pokladni...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Spasí nás univerzálny základný príjem?

Stroje a automatizácia prinesú v budúcnosti stratu polovice pracovných miest. Spolu s tým príde ešte väčší hnev ľudí bez práce. Bude to znamenať pád demokracie?

AUTO

Nie v každej hmle treba zapnúť hmlovky

Predné a zadné hmlové svetlá plnia rôzne funkcie.

ROZHOVOR

Zosnulá Jaroslava Blažková: V Kanade som žila náhradný život

V tomto smutnom svete treba vyhľadávať jagavé momenty.


Už ste čítali?