Miesto, kde sa stierajú rozdiely

Autor: Dagmar Sváteková | 4.5.2015 o 9:21 | Karma článku: 6,10 | Prečítané:  764x

Náhodou, ktorá ani náhodou nebola, som nám objednala pobyt v penzióne, kde sa už niekoľko rokov stretajú priaznivci handbike. A bola som prekvapená...

Na prvý pohľad sme veľmi uchvátení neboli, to poviem narovinu, čím dlhšie som tu bola, tým viac som mala pocit, že tu nie sme naposledy. A ten pocit som mala nielen ja...

Veľmi sa mi páčilo, že už pri príchode nikto ani brvou nemihol, že som na vozíku. Akurát pani riaditeľka mi pomohla cez prah dverí, ktorý pre mňa predstavoval komplikáciu, no pre skutočných vozíčkarov nestál ani za zmienku. Prečo skutočných? Ja svojho svojho vozíka viem vstať, prejsť pár krokov s oporou, oni na vozíku trávia väčšinu svojho života. Vstať? Nehrozí....

Napriek tomu mi pomáhali, ako sa dalo. Hore kopcom, na handbiku, upratovali si auto, to, čo ja zvládam s problémami alebo vôbec, to bola pre nich samozrejmosť. A pre zamestnancov penziónu bol vozičkár takou samozrejmosťou, že prvé dni som iba otvárala ústa od údivu. Chodíš? Nechodíš? A nie je to jedno? 

Na tento postoj nie som zvyknutá.

Nedávno som bola v nemocnici, zamestnanci okolo mňa chodili takmer po špičkách. Nejak nechápali, že som na vozíku, nie bezvládna.

V očiach našej spoločnosti je vozičkár stelesnením nemohúcnosti. "A ako si nakladáš do auta vozík, keď nevieš chodiť?" zaujímalo ma. Na toto veru asistentov nepotrebovali. "Normálne ho chytím a ponad hlavu si ho položím na sedadlo spolujazdca." Okej, kolesá sú na rýchloupínaky, ale neviem, či som v tej chvíli nezabudla zavrieť ústa.

Asistenti boli neskutočne zlatí. Za jedno, bola som tam asi najväčšie "nemehlo" a v handbike som sedela po prvýkrát. S diagnózou kvadruparéza akcentovaná vpravo. A bez výhovoriek. Našťastie, úchop na oboch rukách mám, s vykrivenou nohou, ktorá vbiehala do kolesa si hravo poradili a na kopcoch, ktoré ani kopcami nie sú, ma povzbudzovali, že to dám, hoci ja som tvrdila opak. A tešili sa spolu so mnou, keď som to predsa len dala.

"Veľmi sa teším, že tu nik po mne nepozerá, že som nejaká iná," povedala som raz manželovi. Po takmer troch rokoch som sa cítila naozaj komfortne. Samozrejme, som iná, iná ako tí z Vás, ktorí chodia, iná ako ľudia, ktorí sú desaťročia odkázaní na vozík. No za celý ten čas mi to nikto nedal pocítiť. Dokonca mi aj pomohli do vírivky, kam vedú tri mokré a šmykľavé schody. Nebolo to preto, že "musia". Bol v tom kus empatie.

Veľmi sa teším z nadobudnutých skúseností a ešte raz ďakujem, že som ako som. Hoci mi pomáhali  aj chalani na vozíkoch, nielen tí, ktorí chodia.

Je to o ľuďoch a v ľuďoch a ja si želám, aby tie pomyselné rozdiely raz a navždy zmizli aj z nášho sveta. "Chodiť na vozíku je len iný spôsob prepravy, niekto používa nohy, niekto vozík." Tieto slová sa mi mnohonásobne potvrdili.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Atentátnik zabil na koncerte v Manchestri 22 ľudí

Polícia potvrdila, že vo vstupnej hale sa odpálil samovražedný atentátnik. Medzi obeťami sú aj deti.

KOMENTÁRE

Teror siahol na deti

Útok na štadión plný mladých ľudí jasne naznačuje, že pre teroristov neexistujú hranice.

SVET

Ako Briti úspešne bojovali proti terorizmu

Prečo boli tak často o krok pred teroristami?


Už ste čítali?