Ona žije?

Autor: Dagmar Sváteková | 2.1.2015 o 10:25 | Karma článku: 12,26 | Prečítané:  25665x

Priznám sa, svoju diagnózu som si začala uvedomovať až v posledných dňoch. Predchádzal tomu rozhovor s veľmi skúseným lekárom, ktorý bol poslednou nádejou na moje prežitie. Jeho slová pridupľovala kamarátka lekárka. "Kvôli Tebe budú prepisovať skriptá," nebol až taký nemiestny žart.

Všetko sa to začalo, keď som spolu so sestričkou stála pred dverami kancelárie primára istého oddelenia v nemocnici v Trenčíne. Jeho prvé slová boli "Ja odpadnem!" namiesto "Dobrý deň." Vtedy som začala chápať, že niečo je inak, ako byť malo. Alebo nemalo? Je to proste inak, než je obvyklé.

Chvíľu sme sa rozprávali. Bol úplne priamy a počas nášho rozhovoru som si všimla, že si dáva dohromady to, čo o mne vie z medicínskeho hľadiska a to, čo vidí. Zjavne mu to nesúhlasilo...

Tisíc percent, ktoré zabezpečujú môj súčasný stav, nie sú výmyslom. Po dva a pol roku som sa dozvedela pravdu o svojom stave. Nebol nieči výmysel, keď ma odsudzovali na smrť, či v lepšom prípade, na doživotie pripútaná na posteľ. Tak to jednoducho bolo. "Bežní ľudia majú poškodenú ľavú hemisféru, pravú hemisféru, daktorí ani nevedia, že nejakú mozgovú príhodu prekonali - bola zasiahnutá hluchá časť mozgu. Lenže u Teba to bola najpodstatnejšia časť mozgu, križovatka všetkých dráh - mozgový kmeň."

Na silvestra ma objala kamrátka - lekárka, ktorá pracovala na oddelení, kde som ležala. "Dadi, už vieš všetko. Keď Tvoje MR-ko uvidel najskúsenejší československý radiológ, spýtal sa: "A ona žije?"," povedala mi vtedy. Nechcel veriť, že fungujem takmer normálne, to predsa nie je možné. Je....

Uvedomila som si, že skutočne som dokázala niečo viac ako len prekabátiť mozog. Okej, nie som ako bežný človek, moje pohybové schopnosti sú nateraz limitované. A čo? Koľko ľudí vie, to čo ja? Bežných, zdravých. "Na každé postihnutie pripadá jedno nadanie," napísal Nick Vujicic. Pri čítaní jeho knižky si opäť a znova naplno uvedomujem, že rovnako ako on, robím veci, ktoré sa iným zdajú nemožné. Keď som čítala, ako sa učil telefonovať s telefónom pri uchu, do hĺbky som si uvedomila cenu všetkého, čo viem. Spomenula som si na modriny, na škaredé pády, na hodiny pokusov a množstvo nezdarov. Nie, nešlo to samé od seba. O to viac si to teraz vážim.

"Ak sa každý deň zlepšíš čo i len o milimeter, za mesiac sú to tri centimetre," povedal mi svojho času kamarát. "A za rok je to 36,5 centimetra," dodávam. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Atentátnik zabil na koncerte v Manchestri 22 ľudí

Polícia potvrdila, že vo vstupnej hale sa odpálil samovražedný atentátnik. Medzi obeťami sú aj deti.

KOMENTÁRE

Teror siahol na deti

Útok na štadión plný mladých ľudí jasne naznačuje, že pre teroristov neexistujú hranice.

SVET

Briti vedia bojovať proti terorizmu, no nezastavia všetkých

Prečo boli tak často o krok pred teroristami?


Už ste čítali?