Prvýkrát

Autor: Dagmar Sváteková | 5.7.2014 o 16:26 | (upravené 6.7.2014 o 11:56) Karma článku: 13,95 | Prečítané:  6668x

Veľmi často počúvam, ako máme byť vďační za každé nové ráno, za to, že vôbec dokážeme vstať z postele.

Môj život bol jedna veľká samozrejmosť. Od prebudenia až po spánok. Chodenie, jedenie, dýchanie, pitie, bytie...

Až sa život rozhodol, že mi pripomenie, aké dary za samozrejmosti považujem.

Skončila som na JISke internáho oddelenia. V ten večer ma trápilo iba to, že prstom neviem trafiť písmeno na dotykovom telefóne. Na druhý deň ma už netrápilo nič.

Ráno neexistovalo. Samozrejmosť menom "prebudiť sa" bola čímsi totálne neznámym. A zostalo to tak po niekoľko dní...

Potom som sa prebudila. Z dlhého, predlhého spánku, z ktorého som sa už ani prebudiť nemala. Hups, čo to je, ja neviem vstať z postele. Dokonca ani zavolať pomoc. A načo mi je tá sonda v nose? Na jedlo a pitie? Sa tu niekto načisto zbláznil?

Dni letia. Spoznávam, že ani jeden pohyb nie je samozrejmosťou. Ani jeden hlt jedla nie je automatický. Urobiť krok - vysnívaná méta. Pri glgu vody myslím, že nadišla moja posledná hodina, či minúta. Bože, to je aké ťažké...

Mesiace plynú. Hurá, ráno sa prebúdzam. Dýcham. Jem. Síce ľavou rukou, ale predsa. A viem sa napiť bez toho, aby som sa topila v lyžičke vody.

Neviem však vstať. Neviem si ani čupnúť. Písať na dotykovom telefóne? Žartujete?

S ťažkosťami zo seba dostávam úplne primitívne slová. "Tú tabuľku odlož," povie mi kamarát. Jedenásť rokov nevstal z postele. Do vozíka ho prekladajú...

Jedného dňa mi napíše, že či sa stretneme. Jasne, bývame na tej istej chodbe. Ibaaaaaa... Jeho už do vozíka dali, mňa ešte nie. Čo teraz?

Neviem ako, horko ťažko sa posadím na posteli. Niekoľko krát sme na hodinách Liečebnej výuky samostatnosti nacvičovali presun z postele do vozíka. Lenže vtedy bol pri mne nejeden človek, ak by som so sebou švihla, opäť ma pozbierajú. A teraz? Dvíhať 1,77 m živej váhy nie je zrovna  sranda. Najmä ak nespolupracuje.

Raz, dva, tri! Som vo vozíku. S víťazoslávnym úsmevom sa "dokolečkujem" na chodbu.

"Veď si bola v posteli," utrúsi kamarát.

"Bola. Vstala som sama," povedala som hrdo.

Moje nohy  ma konečne uniesli. Bola som si schopná presadnúť do vozíka.

Koľko "prvýkrát" ešte zažijem? Vedome...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Atentátnik zabil na koncerte v Manchestri 22 ľudí

Polícia potvrdila, že vo vstupnej hale sa odpálil samovražedný atentátnik. Medzi obeťami sú aj deti.

KOMENTÁRE

Teror siahol na deti

Útok na štadión plný mladých ľudí jasne naznačuje, že pre teroristov neexistujú hranice.

SVET

Ako Briti úspešne bojovali proti terorizmu

Prečo boli tak často o krok pred teroristami?


Už ste čítali?