Nie som Einstein a ani sa s Vami nehodlám baviť na vysokej vedeckej úrovni. Mohla by som, ale načo? Aj tak ide iba o obyčajný ľudský odkaz. A ten sa nepotrebuje skrývať za exaktnosť.
Možno ste to už zažili. Máte dohodnuté rande. Čas do jeho začiatku sa neskutočne vlečie. Alebo stojíte kúsok pred prahom smrti. A čas má priam závratnú rýchlosť.
Ja som sa včera dusila. Nebolo to prvýkrát, čo som si myslela, že môžem prehltnúť aj niečo, čo iní prehltnúť nevedia. No tento zážitok bol iný. Plne som si všetko uvedomovala. Uvedomovala som si danú situáciu, ktorú som sledovala akoby z pohľadu pozorovateľa. Pohyby osôb okolo mňa boli prirýchle a mierne zmätené. A mne sa pred očami odvíjal celý môj život. Náhle som si uvedomila, že toto ešte nemôže byť koniec. Opona ešte nespadla a diváci napäto pozorovali dej. Dokázala som príliš veľa na to, aby som teraz zomrela!
Sekundy sa vliekli, mala som pocit, že trvajú roky. A podobne ich vnímalo aj moje okolie. No keď som sa spýtala, koľko to trvalo, povedali mi, že zhruba pol minúty. Podľa všeobecne uznávanej časomiery.
Príliš veľa času, príliš málo času...
Čas. Tak relatívny pojem. Ako všetko.
No naozaj nemienim ísť do hĺbky, iba odo dnes budem ku všetkému pristupovať s vedomím, že niekto iný to môže vnímať úplne odlišne ako ja.
Úplne inak bude minútu vnímať matka, ktorej sa dusí dieťa, ako manažér, ktorý ma diár prešpikovaný termínmi schôdzok.
Nebolo to raz, čo som stála na prahu smrti. Mám pred ňou obrovský rešpekt, hoci viem, že Zem sa krútila rovnakou rýchlosťou a mnoho ľudí nevnímalo odlišnosť situácie. Kričali na svoje deti, že už treba spať, presne tak, ako včera i zajtra. Azda i ja som kričala. Do chvíle, kedy žiadne zajtra už nenasledovalo. A ani po niekoľkých mesiacoch som kriku nebola schopná...
Bezmála dva roky opätovne budujem svoj život. Dva roky sa "liečim". Aká dlhá doba! Ako pre koho. Ja som do tých dvoch rokov vtesnala to, čo sa niekedy učíme celý život.
I poznanie, že aj môj pohľad je len relatívny...