Ryba smrdí od hlavy

Autor: Dagmar Sváteková | 30.3.2014 o 16:49 | (upravené 30.3.2014 o 17:51) Karma článku: 24,71 | Prečítané:  3389x

Dnes som si prečítala otvorený list mamičky premiérovi tohto štátu a bolo mi smutno. Pri trošku ľudskejšom prístupe dnes mohol jej syn žiť. Rovnako ako ja som mohla pri troška väčšej snahe žiť normálnym životom. Hrať sa na ihrisku so svojimi deťmi, bicyklovať sa, prechádzať sa v prírode...

Rozhodla som sa, že poviem aj to, čo by možno malo ostať nevypovedané. Ale ja sa nehanbím. Svoj diel zodpovednosti príjmam. Len ma dodnes mrzí prístup miestnej nemocnice, ktorej zrejme ide o to, aby sa ľudia súdili. Pravdepodobne nemajú čo stratiť. Inak by na dohodu o mimosúdnom odškodnení nereagovali úšklabkom.

Sú to už ticíce eur, ktoré do mňa naliala rodina, priatelia, známi... Tisíce eur, ktoré majú napraviť chybu, ktorá sa udiala v osudnú noc. Vec, ktorú ešte pridupľovali. Nik nečakal, že prežijem, a takto verejne vystúpim.

Písal sa 26. august 2012. Nedeľa. Deň ako každý iný. S tým rozdielom, že mne sa vtedy zmenil život.

Všetko prebiehalo normálne. Uvarila som obed (šampióny z obchodného reťazca), upiekla koláč, prekonala som svoj osobný rekord v behu na 5 km... Úplne bežný deň.

Večer, keď som ukladala spať deti, prišlo mi zle. Manžel ma  odviezol do nemocnice. Doteraz si pamätám, akú zábavu zo mňa mali na centrálnom príjme, vraj nafetovaná. To sa nepotvrdilo. Tak v tom bude niečo iné, máme to, otrava muchotrávkou tigrovanou. Čo na tom, že jedla šampióny? Niekto ju tam primiešal a hotovo.

CTčko... To, že cieva do mozgu je uchatá, nikoho netrápi. Proste si to nevšimli. Je predsa otrávená!

Och, ona upadla do kómy a jej tep rýchlo klesá. Čo teraz? Rýchlo, veď ona nám priamo pred očami umiera!

Nebezpečie zažehnané. Ale treba doplňujúce vyšetrenie. Vezmeme jej likvor. Je v kóme, takže nevníma, pokojne jej tam tú ihlu pichnite viackrát...

Likvor je negatívny, teda aspoň zčasti. Otrava hubami to teda nie je. Ale čo potom? Že sa nedokysličuje mozog, je informácia, nehodná povšimnutia.

Milí rodičia, manžel, ona umiera. Nevieme prečo, nevieme ako, ale vieme, že umiera. Čože? Prevoz do inej nemocnice? Vy nám snáď neveríte???

Pokamarátsky vybavené MRko v inom meste. Zdesený pohľad lekára. Je to zlé, viac ako zlé.

Prevoz do inej nemocnice. Stabilizovaný stav. Locked-in syndrom. Mladá baba, a takto dopadla. Má niekto odpoveď pre deti, ktoré sa vypytujú, kedy mama príde domov?

Ďalší prevoz. A nádej na záchranu v podobe hyperbarickej komory.

Heeeej, ona reaguje inak, ako by sme v jej stave čakali. Robí veci, ktoré robiť jednoducho nemôže.... Ale co soudruzi v Galante pobabrali, my aspoň z časti napravíme.

Kolotoč rehabilitácií, kolesá miesto nôh, prvýkrát opäť nezrozumiteľne zamumlať svoje meno...

Rok a pol života, ktorý by som si dobrovoľne nevybrala. Rok a pol prekonávania nástrah života. Nie, nezačínam od nuly, ja začínam z hlbokého mínusu.

Preto, že niekto si niečo jednoducho nevšimol. Pretože niekto takéhoto človeka zametnáva. Pretože aj ten niekomu podlieha. A ten niekto podlieha premiérovi. A ten zas predstavuje náš zúbožený a chátrajúci štát.

Niečo tu smrdí a ak pôjdeme po stopách smradu, zistíme, že vedie k niekomu, koho sme si sami zvolili. A na jeho plat sa pravideľne skladáme. Zatiaľ čo ja márne hľadám svoje miesto v tejto spoločnosti...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Spasí nás univerzálny základný príjem?

Stroje a automatizácia prinesú v budúcnosti stratu polovice pracovných miest. Spolu s tým príde ešte väčší hnev ľudí bez práce. Bude to znamenať pád demokracie?

AUTO

Nie v každej hmle treba zapnúť hmlovky

Predné a zadné hmlové svetlá plnia rôzne funkcie.

ROZHOVOR

Zosnulá Jaroslava Blažková: V Kanade som žila náhradný život

V tomto smutnom svete treba vyhľadávať jagavé momenty.


Už ste čítali?