Chcem, aby si všetci uvedomili, aké je krásne vedieť ráno vstať z postele. Byť vďačný za dotyk nôh s podlahou. Jasné, vôbec sa nám nepáči drnčanie budíka, ani že za oknami je pochmúrny deň. Avšak, uvedomenie si, že do rovnakého rána sa prebudí i niekto, koho nohy sa podlahy už dávno nedotkli, pre nás môže byť veľmi pozbudivé. Som vďačná za to, že viem ráno vstať. Hoc s pomocou. :)
Pamätám si na svoj prvý kontakt s trávou. Nie s marihuanou, ale s obyčajnou trávou, tou, čo nám rastie na dvore. ;) Prvýkrát po tom, čo pominulo obdobie, kedy som ho brala ako samozrejmý.
Plakala som od šťastia a keďže som chodila po kolenách, mala som do krvi odraté nohy. Nech. Ale ja som sa dotýkala trávy! Taká blbosť, že? Veď sa jej dotknem kedy chcem....
Vymykám sa predstave o normálnom dospelom človeku. Ono, vždy som sa jej vymykala, ale od istého času sa jej vymykám ešte viac. Moje deti len pramálo chápu, že so mnou niečo nie je v poroiadku. Jasne, malý sa občas posťažuje: "Už čakám dlhšie ako rok, kedy vyzdravieš, a Ty si stále chorá." Tak sa iba pousmejem a na jeho prosíkanie, aby sme sa išli hrať, sa hrať aj ideme. Kuchyňa ako po výbuchu. Prádlo v sušičke. Ďalšie v práčke. A my si pokojne staviame z dupla.
Úplne chápem, že neraz svoje okolie privádzam do šialenstva. Nie som otrokom telefónu, deťom dovolím dokonca jesť v obývačke a potom to niekto MUSÍ zametať. Ako keby to do rána nepočkalo. Deti, rozsypali ste, teraz tam odtlačte vysávač, ktorý to povysáva. V mojom vnímaní je to úplna blbosť a pre niekoho tak podstatná. A pre všetkých, ktorí na tom bazírujú, mám jeden odkaz. Príde Vám návšteva. Usadíte ich na gauč a pozvlekáte všetko možné, len aby ste si ju uctili. Ani Vás nenapadne, že v obývačke sa predsa neje. Šup, do kuchyne. A za stôl! Figu borovú. A ja sa iba pýtam, v čom sú naše deti menej ako návšteva? Ak tu zajtra nebudem, možno ma bude trápiť, že som im neurobila radosť a nenechala ich pri pozeraní rozprávky jesť muffiny. Narozsýpajú. Možno zašpinia gauč. Je to však dôležitejšie ako rozžiarené detské oči?
Môj rebríček hodnôt je oproti tomu, ktorý v dnešnej dobe tvorí naša spoločnosť, riadne rozhádzaný. Nie mierne, riadne.
Klopala som na nebeskú bránu. A spoza tej brány sa ozvalo: "Nikto nie je doma!" Nenechali ma ani len pohliadnuť na tu krásu. Pretože vedeli, že potom by sa mi vracalo oveľa ťažšie. Tak som sa vrátila. Aby som sa o niekoľko dní strávených v kóme mohla prebrať - nehybná a nemá. Nemala som ani len tušenie, čo ma čaká. Ak by hej, asi na tú bránu nie klopem, ale doslova trieskam. :)
Kedysi som patrila k mladým aktívnym ľuďom. Športovala som a robila som snáď všetko, na čo si spomeniete. A zrazu tu ležím, úplne odkázaná na pomoc iných. Sadnúť si? Kdeže! Ísť na toaletu? Ani nápad! Môj život sa spomalil. Až príliš.
Smrti sa od istého okamihu nebojím. Viem, že peklo som si už prežila a výpovede tých, čo prežili NDE (Near Death Experience - zážitok blízkej smrti), mi ani dôvod na obavy nedávajú.
Áno, mám rodinu. Je fajn, keď sa na vozíku viem s deťmi spúšťať z kopca. Bavíme sa. Ale ten pokoj...
Ostalo tu niečo nedokončené. Niečo, prečo som sa mala vrátiť. Sama neviem čo. Viem však, že to, čo prežívam posledný rok a pol je naozaj horšie než smrť.
Ľudia oplakávajú tých, ktorí v plnom zdraví odišli z tohto sveta. Veď bol mladý, šikovný, mal toho toľko pred sebou... Tak si ho pamätajú. Boli ušetrení toho, aby sa každý deň museli pozerať na jeho trápenie. Aby videli ako bezmocne sedí / leží a zadúša sa plačom. Respektíve niečim, čo plač vzdialene pripomína. Nemusia mu utierať sliny, ktoré mu tečú ako 6-mesačnému dieťaťu. Nemusia ho prebaľovať, kŕmiť. A on, ak mentálne ostal v poriadku, prežíva hrozné muky. Toto si málokto uvedomí. Prežil!!!
Prečo tak veľmi lipneme na pojme život? Toto telo je ako tričko, ktoré si ráno oblečiem a večer vyzlečiem. Verím v existenciu duše. Už len kvôli štúdiu fyziky. A duši je vskutku fuk, aké tričko sme si práve obliekli.
Vážme si, čo máme a nepripisuje udalostiam príliš veľký význam. To, že niekto neprežíva obrovské výkyvy nálad, to, že ho nerozhádže ani na smrť chorý príbuzný, nie je prejavom bezcitnosti, ale toho, že sa na veci díva z nadhľadu.
Včera som sa posťažovala švagrinej, že by som možno čakala viac podpory zo strany rodičov. A viete čo mi na to povedala? "Oni Ťa nechávajú tak, pretože Ti veria. Ak by Ti skákali okolo zadku, môžeš to vnímať ako prejav nedôvery." Asi mala pravdu. :)
