List vo vode

Autor: Dagmar Sváteková | 31.8.2013 o 7:55 | (upravené 31.8.2013 o 19:56) Karma článku: 3,96 | Prečítané:  397x

K napísaniu tohto článku ma inšpirovala jedna reakcia k článku z tých minulých. Vyhrabala zo mňa čosi, čo ležalo zabudnuté kdesi hlboko vo mne. A ja som rada, že sa to opäť dostalo na povrch :)

 Zolee

Nie sme vraj pánmi svojich myšlienok. Znamená to teda, že sme ako list unášajúci prúd vody. Zostáva nám iba čakať, kám nás zanesie. :)

Od zvierat nás odlišuje jedna skutočnosť a to, že máme vlastnú vôľu. Ak zájdeme ešte trošku ďalej, ja môžem rozhodnúť o tom, čo poviem, ako zareagujem, akým myšlienkam dovolím vstúpiť do mojej myle.

Kedysi som mojim dvom deťom temer denne hovorila: "Mňa z Vás porazí." Alebo "Mňa z Vás trafí šľak". Čo myslíte, čo sa stalo? Áno, správne, dostala som mozgovú mrtvicu.

Nikdy som si neuvedomila, akú váhu má slovo. Hoci " na počiatku bolo slovo..." A  ešte pred slovom, myšlienka. A následne sa zrodilo všetko vôkol nás, i my sami...

Snažím sa to vnímať logicky.

Skúsme si deň čo deň niečo opakovať, ja neviem povedzme mesiac. Odvíjam sa od toho, že vybudovanie nového zvyku trvá 21 dní. Čo sa stane? Každopádne, za pokus  to stojí, najmä ak sme o svojom tvrdení vnútorne presvedčení. ;)

Aj dnes častokrát zabudnem na to, že bez chodúľky, či ako to volajú, neprejdem. Jednoducho odmietam prijať túto realitu za svoju. A rovnako je to s rozprávaním. Nikdy, ešte ani v dobe, keď som nevedela vydať hlások, som neprijala skutočnosť. V mojej mysli všetko funguje tak ako má. Možno i to bol dôvod môjho napredovania, ktovie.

Ak sa dá mozog oklamať tým, že nerozlišuje medzi realitou a fikciou, síce sa to nerobí, ale rada ho oklamem. :)

Sama na sebe pozorujem však ešte jeden závažný fakt, a to, že čím dlhšie človek žije s postinutím (nech už je akékoľvek), tým pomalšie napreduje v progrese.

To, čo aj zo začiatku možno bolo rýchle, sa dnes spomaľuje, ba čo viac, z tejto reality vyvstávajú nové a nové problémy, ktorých snahou je akýkoľvek proges pribrzdiť. Raz darmo, zvykli sme si. A zvyk je, ako sa hovorí, železná košeľa. :) Dalo by sa povedať, že je to svojim spôsobom adaptácia organizmu na vonkajšie podmienky.

Našťastie, ku mne sa veľa ľudí správa, ako by sa ani nič nebolo stalo. Jasné, občas si ponadávam, najmä, keď si s niečim neviem rady (nakoniec si poradím a na druhý krát si poviem, že minule  som to už predsa zvládla, takže to nemôže byť problém ani teraz). Občas tvrdošijne odmietam pomoc, hoci pre mnohých je to nepochopiteľné. Ibaže, iba prekonávaním samej seba sa dostanem ďalej a teda bližie ku svojmu vysnívanému cieľu.

Nechcem byť iba list, ktorý sa nechá unúšať prúdom rieka. Chcem byť plavec, ktorý proti nemu pláva. Hoci ho to stojí veľa síl.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Minúta po minúte: Atentátnik zabil na koncerte v Manchestri 22 ľudí

Polícia potvrdila, že vo vstupnej hale sa odpálil samovražedný atentátnik. Medzi obeťami sú aj deti.

KOMENTÁRE

Teror siahol na deti

Útok na štadión plný mladých ľudí jasne naznačuje, že pre teroristov neexistujú hranice.

SVET

Briti vedia bojovať proti terorizmu, no nezastavia všetkých

Prečo boli tak často o krok pred teroristami?


Už ste čítali?