Včera mi kamarát poslal zaujímavú fotografiu. Priznám sa, že odvtedy o tom premýšľam. Nie kvôli sebe, ale kvôli iným. Vždy si poviem, že ak dokážem vyčarovať úsmev na tvári aspoň jedinej osoby, malo moje úsilie význam.
Vedeli ste, že dieťa sa v priemre smeje asi 300 x denne, kým dospelý okolo 15? Smutné, no reálne. Veď, ruku na srdce, kedy ste sa naposledy z chuti zasmiali?. Že nebol dôvod? Ale dôvod byť zamračený je. Veď sme sa nezobudili do slnečného rána.
Priznám sa, aj ja som si polebedila v posteli o čosi dlšie. No kvapky dažďa bičujúce parapet, majú v sebe skutočne svoje čaro.
Vždy keď sa mi čosi nechce, vždy si spomeniem na slová E. M Graya: " Úspešní ľudia majú vo zvyku robiť veci, ktoré neúspešní ľudia robia neradi. Tiež ich samozrejme robia neradi. Avšak ich nechuť je podriadená ich zámeru."
Nechcem byť úspešná v zmysle, v akom je úspech dnes chápaný. Viem, že materiálne veci sú dôležité. No sú skutočne všetko? Odpoveď už nechám na každom z Vás. Veď každý má právo na svoj uhol pohľadu.
Pohľad mi padol na slová Herédotosa: "Radšej podstúpte riziko, že vás stihne polovica všetkých tých katastrof, ktoré predpokladéte, než abyste iba vegetovali v zbabelej letargii zo strachu z toho, čo sa môže stať."
Je to pravda, moje plány zďaleka nie sú skormné. No nebyť Edisona, svietili by sme dnes? Proste tiež urobil niečo, čo vtedy nebolo považované za moc normálne.
Viem, že všetko nedokážem sama, že musíme byť tím. Vôbec sa netajím svojim zámerom, nie preto, že by som chcela, aby mi niekto hovoril, ako sa to nedá, no preto, že iste niekto vie, ako sa to dá.
Keď je toľko miest na výstavbu nezmyselných polyfunkčných budov, iste sa nájde i nejaké na realizáciu môjho zámeru. Veď aj vy ste Slovensko. A budú tu pravdepodobne žiť aj Vaše deti a vnuci.
