Teším sa, lebo prší....

Autor: Dagmar Sváteková | 27.8.2013 o 18:45 | (upravené 28.8.2013 o 8:27) Karma článku: 5,52 | Prečítané:  562x

Keby som sa netešila, pršalo by tiež. :) Chronicky známy je príbeh o dvoch mužoch (alebo aj ženách :) ), jeden vidí pohár poloprázdny, druhý poloplný. :) A tak je to aj v živote, záleží len od uhla pohľadu.

Aristoteles kedysi dávno povedal "krása duše sa zaskvie, keď človek vyrovnane znáša jedno nešťastie za druhým. Nie pre to, že by sa ho netýkali, ale preto, že je jednou z tých ušľachtilých a heroických duší."

Poviem rovno, moc sa mi tento citát nepáčil. A nie vždy ho, aj napriek enormej snahe, dokážem ctiť. No viem, že sú veci, ktoré sa iným môžu zdať, že ich mám v paži. Uisťujem vás o jednom - nemám a nikdy som nemala.

Častokrát sa i ja sama stretávam s ľútosťou zo strany iných. Prečo? Áno, nie je mi vždy ľahko, no kráčam vpred s vedomím, že každý kríž je len tak ťažký, ako dokážeme uniesť. Vychádzajúc z tejto teórie, v našej rodine sa to bude Rambami len tak hemžiť. :)

Trvalo mi dlho, kým som si uvedomila, že každý "problém" je len príležitosťou na osobný rast. Či  už jednotlivca, alebo celej komunity.

Nebudem sa tváriť ako superžena. Zďaleka ňou nie som. A zopár blízkych vie, že za úsmevom, ktorý sa snažím rozdávať, sa ukrývajú litre vyplakaných sĺz.

Jasne, prvá otázka, ktorá nás napadne je Prečo? Tiež tá najhlúpejšia. Zvyčajne na ňu nejestvuje odpoveď.

Veci sa dejú, preto že sa dejú. Nehovorím, že sa máme snažiť byť nejakí letargickí, ale tiež neviem ani o prípade, že by niekto hlavou prerazil múr. :)

Je to čosi obdobné, ako chcieť po rastline, aby rástla. "No tak, rasť", hovoríme jej niekoľkokrát denne. A tá mrcha ako by nás nepočula. :)

Vo všetkom volím zlatú strednú cestu. A... Nikdy nezabudnem na dievča, teda ženu, o niečo mladšiu odo mňa. Už dvanásťrokov jej matka dúfa, že vstane z vozíka a povie aspoň slovko. Ja som na tom zle, no pri prípadoch ako je tento, si uvedomujem, že utrpenie môže mať oveľa horšie podoby.

Ako aj na detskej onkológii, kde pravdepodobne každý deň losujú, koho si zubatá dnes odnesie.

Čo ja, ja som v podstate žila krásnym a plným životom. Som vydatá, mám dve zdravé deti, manžela, ktorý bol pri mojich prvých pohyboch a rodičov a sestru, ktorým tiež iste nie je ľahostajné, čo sa so mnou udialo. Veď asi málokto dokáže na nemocničných schodoch vypiť ploskačku neviemčoho (kvalitný alkohol to iste byť nemohol). :) No zasa asi aj málokomu oznámia, že jeho dieťa umiera, že?

Som rada, že sú veci tak ako sú a vážim si každý nový deň. Každú zdanlivú samozrejmosť. Lebo sa o ne tak ľahko prichádza. Žiaľ, nik nevie, čo ho čaká za najblišou zákrutou.

Takže sa teším, že prší. A verím, že raz príde deň, kedy si v tom daždi aj zabehám. No najprv doplním ten poloplný pohár. :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Vracajú sa deväťdesiate roky a prečo sa Danko drží ruskej letky

Povedať, že Fico III a Mečiar III už sú jedna k jednej, sa ešte nedá, ale synchronizovaná akcia proti Kiskovi je porovnateľná iba a len s únosom mladého Kováča.


Už ste čítali?