reklama

Kto nezažil, nepochopí

Akokoľvek by chcel. Mnohí mi oponujú - veď ja som veľmi empatický človek, chápem Ťa, robím s hendikepovanými... Žiaľ, iba si nahováraš, že chápeš...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (6)

Nedávno som sa na túto tému bavila s človekom, ktorému sa, rovnako, ako mnohým z nás, zmenil život. Obdivovala som ho, že aj napriek tomu, že je v stave, v akom je, dokáže si užívať život. Jeho stav bol diametrálne odlišný od toho môjho. Snáď tisíckrát som poďakovala nebesiam, že som v stave, v akom som.

Poznám už toľko príbehov... Rozprávala som sa s rodičmi detí, ktorým sa tiež z minúty na minútu zmenil život. Je jedno, či sa im narodilo dieťatko s vrodenou vadou alebo ich dieťa utrpelo úraz, či nesie následky nejakej vážnej choroby. Aj im sa zmenil život. Teraz však budem hovoriť za nás, za seba, za tých, ktorí to všetko zažili na vlastnej koži.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Udalosti posledných dní ma presviedčajú o tom, že chcem hovoriť. Aby všetci pochopili, nakoľko odlišný je náš svet. Že to, čo oni robia úplne automaticky, bez zamyslenia, je pre nás často nedosiahnuteľná méta.

Pamätám si ako ma raz kamarát poprosil, nech pošlem svojho šesťročného syna, nech mu po schodoch znesie počítač. Notbúk. Štrnásťpalcový. V obale. Sedela som oproti svojmu synovi s s vážnou tvárou som sa ho pýtala: "Dokážeš zniesť po schodoch počítač?" Pozrel sa na mňa s takým tým výrazom Čo Ti šibe, to čo sa ma pýtaš? Chvíľku som sa s ním rozprávala na túto tému, pre mňa to bol zázrak. On vie zísť po schodoch. Bez držania. A niesť pri tom počítač.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Nedávno som bola na chate. Nik nepochopil, prečo tam odmietam spať. Že som auto s vecami musela nechať pod kopcom, na ktorom sa pýšila chata, som oželela. Výstup ku chate možno prirovnať k výstupu na Gerlach, taká unavená som bola. Ale šťastná. Asi 80 metrov, ktoré pre bežného človeka nestoja za reč. Nechcela som nikoho buzerovať, ale niekto to tak mohol vnímať. Raz som z auta chcela to, raz ono. Nedokázala som z kopca zliezť sama. Potrebovala som doprovod dvoch dospelých a fyzicky zdatných ľudí. Nebola som zdravotne úplne v poriadku. Napriek tomu som trpezlivo čakala, kým sa zjaví niekto, kto mi z auta prinesie veci na oblečenie. Na horách sa ochladzuje rýchlo a ako som si to odskákala, nemusím hovoriť. Deň potom som bezvládne ležala na posteli a snívala o polohovacej posteli,, na ktorej by som dokázala dýchať a napiť sa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Málokto o tom vraví, ale jedna vec je, že tam bolo chladno. Druhá vec je, že osadenstvo chaty bolo v stave, že ak zaspí, nezobudí ho ani motorová píla pri uchu. A wcko bola kadibúdka na ďalšom kopci. 30-40 metrov. Taká banalita. Len neviem, ako by som sa k nej dostala, ak by som ráno o ôsmej potrebovala cikať a nemal by mi kto pomôcť. Áno, mám to šťastie, že som bez plienok a teda z času na čas riešim veci ako sa k wcku dostať.

Častá nemá výčitka je, že som sa rozviedla. Mala som obetavého a dobrého manžela, ktorý mi pomáha ešte aj dnes. Lenže po chorobe sa moje potreby zmenili. A žiaľ, on na to nevedel reflektovať. Nemal takú skúsenosť. Snažil sa mi pomáhať, no bezbariérový byt riešiť nechcel. A tak som bývala v bytovke bez výťahu, často po schodoch nedokázala vyniesť nákup, často som nemala kde zaparkovať (o vyhradenom parkovacom mieste je to nadlho), často som na balkón nedokázala vyniesť kôš s prádlom. Vešanie je tréning, ale ísť po schodoch s pocitom, či neviete, či včas prídete k záchodu... Skúste si to. Áno, aj to je tréning - zvieračov i nervov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tak som sa rozhodla pre odchod. Už som nemala silu trápiť sa, vysvetlovať, bojovať... Dnes žijem v pokoji v bezbariérovom byte v neďalekej dedine. Užívam si, že viem ísť vyniesť smeti, že dokážem z auta na chodítku do bytu odviezť nákup. 

Možno niekoho irituje môj prístup, ale... Raz mi jeden kamarát povedal (podotýkam, že úplne zdravý): "Skúsime im zviazať nohy, na ruku im nasadíme kuchársku rukavicu a necháme ich fungovať. Garantujem ti, že po hodine budú plakať." Ja neplačem. Iba žijem. Najlepšie ako viem.

Dagmar Sváteková

Dagmar Sváteková

Bloger 
  • Počet článkov:  151
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Žijem, pozorujem, reagujem. Všetko je iba a len môj názor a plne rešpektujem, ak s ním niekto nesúhlasí. Je to jeho právo. A moje právo je povedať to, čo si myslím. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu