Problém alebo...?

Autor: Dagmar Sváteková | 11.4.2016 o 13:59 | Karma článku: 7,41 | Prečítané:  780x

Nie je to tak dávno, čo som bola človek s bežnými radosťami, starosťami, problémami... A dnes? Som človek s radosťami. Napriek všetkému.

Veľa ľudí mi píše, že sú vďační, že ma videli, čítali, rozprávali sa so mnou... Čokoľvek. Že som sa proste dotkla ich života. A začali sa tešiť aj z toho, že ráno sa zobudili do sychravého, veterného dňa.

Na druhej strane sa stretávam s reakciami typu: Sa vám žije, keď na autá dostanete príspevok.

Oboje je v absolútnom poriadku. Obe reakcie sú si rovnocenné, obe súvisia so mnou. Ale ako vidno, nehovoria o mne...

Teraz si predstavte ako uháňate po ceste z práce. Vyžmýkaný ako citrón, deti, úlohy, upratať... Desná predstava. Neviete ako to všetko stihnete. A zrazu vám cez cestu prechádza vozičkár. Musíte zastaviť, pretože je v strede vašeho jazdného pruhu, na priechode, oproti stojí auto. Poviete si: Do riti, už len toto mi chýbalo, alebo....?

Neviem prečo, máme v krvi všetko kritizovať, na všetko sa sťažovať, všetko haniť. Môžete sa brániť, že hohoooo, vy taký nie ste. Ale hovorím všeobecne.

Môj problém je ten najväčší. Váš možno áno, ja problém nemám. Ako to? Pred tri a pol rokmi som si potykala so zubatou, prešla som cestou, ktorá nebola krížová, nekráčala som v ústrety smrti, ale chcela som opäť objať svoje deti, smiať sa, milovať, fungovať. A zaplaťpánboh, sa mi to splnilo. Slzy sa zmenili na kvapôčky šťastia a vetu : Chystajte pohreb, nahradila veta: Nerozumiem, neviem vám odpovedať.

Nie je to tak dávno, čo som mala tú "česť" navštíviť detskú onkológiu. Miesto, kde je smrť súčasťou každodenného života. Navyše, zomierajú tam 3-4-5 a viacročné deti. A tie čo sa "vyliečia" žijú s tým, že choroba môže kedykoľvek znova zaútočiť. No nie o to ide. Na to oddelenie som prišla na invalidnom vozíku a prvých desať minút som cez slzy  nevidela. Bol to v tom smútok, bola v tom vďačnosť.

Vrelo odporúčam každému, kto sa nazdáva, že má obrovský problém, aby si vybral takéto nejaké miesto. Alebo aby prišiel ku mne. Existujú totiž na svete miesta, kde nedostanete certifikát o absolvovanom kurze, no vrátite sa viac ako prebudení, viac ako vnímavý, viac ako...

Mám veľmi rada svojho suseda. Som pre neho postihnutá, tí moji kamaráti na vozíku musia byť niečo strašné, tým sa ani cicka nemôže postaviť... Zlatý kliniec je: "Čo vy môžte o normálnom živote vedieť, vy ste postihnutí, vám štát prispieva na všetko." Kedy si ma jeho slová vytáčali. A dnes? Považujem ho za jedného zo svojich veľkých učiteľov a odraz korporátneho sveta, v ktorom každý myslí iba na seba, pričom sa ženie do stanice s názvom šťastie.

Nie, šťastie nie je konkrétne miesto. Je to náš spôsob nazerania na svet. Je to okamih, v ktorom sme práve teraz, v tejto sekunde, v ďalšej sekunde. Máme obrovské šťastie, ak príde... Nie je to letná dovolenka o štyri mesiace, nie je to nové auto o pol roka, nie je to nový dom o trištvrte roka... Ten  okamih možno nikdy nepríde. A keď príde, nebudete chápať. Tak ste sa tešili, tak usilovne ste na tom pracovali a zrazu... nič. Žiadna emócia. To predsa nie je možné!

Naučte sa tešiť z toho, čo máte. Naučte sa byť vďačný. Áno, aj za tie problémy, aj za tie starosti, aj za všetky radosti. Neprejde veľa času a aj vy pochopíte, že problémy neboli problémy a starosti boli iba preoblečené radosti.

Nekecám. Žijem.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?