Žila som v pomerne veľkom tri a pol izbovom byte. Manžel o dome nechcel ani počuť a tak bol riešením byt v mestskej štvrti s nízkymi bytovkami, učupenými medzi domami. Pohoda. Potom prišiel zvrat, rozvod, jednoizbový byt, čo som s prehľadom zvádala. Už menej, keď u mňa boli deti. Vtedy sa izba (má názov detská) i chodba zmenili na jedno veľké ihrisko. Mohla som kričať, rozčuľovať sa, že robia neporiadok. Okolnosti mi však situáciu ukázali úplne v odlišnom svetle. Zvykla som si na to, že deka na posteli nie je prestretá podľa pravítka a že ak u mňa trávia viacej dní, nie je ani ustlaté. Nie, neváľame sa v špine, dokonca ich učím vysávať (doteraz to robil robotický vysávač alebo babka), umývať podlahy, riad... Len ako je čoraz teplejšie, viac času trávime vonku, na lúke za domom, na poli, na prechádzke. Objímame sa zo slnkom a neumytý riad je iba symbolom, že máme iné priority. Veď ten počká, slnko na oblohe nie. A deti vyrastú a nebudú žobroniť, aby sme si išli hádzať lietajúci tanier. Že im dávam zlé návyky, že poriadok musí byť a až potom sa môžeme zabávať? Dajme tomu. Aj to je uhol pohľadu. To, čoho som sa tak bála, prišlo úplne nečakane a spontánne. Hoci bol na návšteve kamarát na vozíku, deti chceli u mňa spať. Majú rozťahovacie kreslá, čo by nebol problém, ale preboha... Štyria ľudia, z toho dvaja s pohybovým obmedzením a dve živšie ako živé deti. Zvládli sme to a odvtedy si uvedomujem čoraz viac, že veľký byt, či dom so sebou obvykle prináša aj niečo iné ako len pohodlie. Na rozdiel od toho, keď každý mal vlastnú izbu, sa deti musia viac prispôsobovať. A aj ja. Chce to istú dávku sebaovládania a pevných nervov. Hlavne, keď do izby lezú cez okno z čerstvo pokoseného trávnika. V takýchto chvíľach si kladiem otázku: A boli sme my iní?
Boli. Po nás rodičia zahučali: To nerob! A tak sme si išli hľadať inú zábavu. Koniec koncov, nerobili nič nebezpečné, kedže bývam na prízemí a podlaha je zhruba v úrovni zeme. Ak by spadli, spadnú do trávy alebo na plávajúcu podlahu, ktorá, ako som na vlastnej koži okúsila, tlmí nárazy... A tá tráva na okne? Lopatka, metlička, prípadne vysávač. Stojí mi to za rozčuľovanie sa?
V tom malom byte sme si odrazu bližší. Ja varím, oni sa pri mne hrajú na počítači, prípadne vonku pred bytovkou. Oni idú spať a ja sa snažím nerobiť nič, čo by ich rušilo. Vstávajú o pol siedmej do školy a zatiaľ problém nebol, iba keď sa posúval čas.
Bola som u kamarátky. Tí žijú v širšom centre Trnavy. Majú trojročnú dcérku, dvojizbový byt, ktorý, ako väčšina Slovákov, splácajú. A na jeseň budú štyria. Niekedy by som povedala, že to sa proste nedá, že minimálne trojizbový byt potrebujú. Teraz som sa iba pousmiala: "Supeeeer!"
Potom nás pozvala na návštevu iná známa. Dvojizbový byt o pár metrov štvorcových väčší ako ten môj. "Izbu sme nechali malej," povedala. A tak sa vkusná obývačka po večeroch mení na spálňu.
Po svojom pobyte u týchto ľudí som si uvedomila, že predsa len niečo bude na tom, že mám pocit, že som si d deťmi bližšia. Večer čo večer sa hádajú, ktorí bude spať pri mne na posteli a ktorý na kraji. Posteľ je dosť široká, nie je to boj o miesto, je to boj... O mňa.
U bývalého manžela majú svoju izbu, svoje postele... Noc čo noc však prídu do postele k nemu. O čom je to? Že tam dieťa nemá čo hľadať? No, myslím, že keď bude mať takých štrnásť, že už sa vám do postele nenatrepe. Šak by to bolo tráááápne.
A tak si užívam každučkú chvíľu, pretože ani jedna z nich sa nevráti. A čas plynie tak veľmi rýchlo.
Naozaj, ľudia zabudnú, čo ste im dali, no nikdy nezabudnú, čo s vami zažili. Ja si isté úlomky z detstva pamätám dodnes. Napríklad ako sused doniesol hand made motokáru a spúšťali sme sa na nej dolu z kopca alebo ako sme hrali futbal aj s chlebíkom vo vajíčku v ruke. Vtedy nám nezáležalo na obsahu peňaženky, výške konta, ani počte krabíc lega. A že sme boli na prázdninách v staručkej drevenici bez teplej vody a s kadibúdkou? Prežili sme.
Buďme si bližšie, robme veci spolu a žime, nie prežívajme.
