My, "postihnutí"

Autor: Dagmar Sváteková | 17.2.2016 o 12:40 | Karma článku: 9,22 | Prečítané:  1891x

Mám suseda, ktorého mám nesmierne rada, no i napriek tomu, že jeho priateľka má syna na vozíku, používal slovné spojenie vy postihnutí.

Vysvetľoval mi to. Nemyslel to v zlom. Chápem. No i napriek tomu som zopárkrát naprázdno preglgla.

Včera som bola v Kováčovej. Požiadavka znela: Príď na vozíku.

No čo by som ja neurobila. A tak som z haldy vecí v kufri dolovala vozík. Netajím sa, že som po dvoch hodinách na ňom unavená viac, než, keď som zabehla polmaratón. Uvedomujem si, že všetko v tele funguje inak, než u vzpriameného jedinca. A aj z tohto dôvodu nesmierne obdivujem všetkých, ktorých dni sa už niekoľko rokov odvíjajú na vozíku.

Pri bufete žartovali traja chodiaci ľudia. Neviem, možno návšteva, možno pacienti v lepšom stave, ako my. Usmiala som sa, ale trvalo to iba chvíľu. "Nerob hovadiny, šak si medzi postihnutými," povedal jeden v mojej tesnej blízkosti. Opäť som na prázdno preglgla a podrobila ten zvláštny pocit v mojom vnútri dôkladnej analýze.

Vôbec sa netajím, že sme so susedom kamoši. Niektorí si z nás robia srandu. Bez okolkov ho poprosím, aby mi vysypal smeti, sedíme pri káve a moje deti sa hrajú. Taká tá pohoda, ktorá absentuje v živote mnohých. Akurát, že niekto hrá divadlo a ja som to odmietla. "Ty nie si namaľovaná," poznamenal kamarát. "Maškarný bol minulý týždeň," odvetila som.

Tak som tam na tom vozíku šantila, nechávala sa ťahať, dokazovala si, že dokážem výjsť kopček ku hlavnému vchodu. Niektorí sa čudovali, že ma vidia na vozíku, iní ani zamak.

Včera som sa nahnevala. Zjapala som do telefónu a opačná strana mi neostávala nič dlžná. "Vy zrejme neviete, čo je to, chodiť do práce, makať od rána do večera..." A dosť. Do kelu, čo si myslí? Že jeden kamarát postavil dom z toho invalidného dôchodku a iný si z neho kúpil audinu? Pracujú, ibaže hlavou. Majú firmy, rodiny, všetko... Sú chlapi, akurát majú kolesá. Ale žeby u žien mali úľavy? Nemyslím si.

My, "postihnutí" normálne pracujeme, žijeme, máme rodiny, záľuby. Snívame, túžime, máme sex, milujeme, rodíme deti... Že nie všetko je také, ako u bežného človeka? A čo má byť?

Cez víkend som bola priam vytočená. Opäť som pocítila nedbalosť najbližších voči ľuďom s pohybovým obmedzením. Ak dokážeme vytvárať bariéry ku vzťahu k najbližším, čo potom môžeme očakávať od cudzích ľudí? Je úplne prirodzené, že na nás hľadia cez prsty.

Jedno dievča si našlo priateľa na vozíku. Zdravá, chodiaca baba. Jej jazvy na duši, ktoré spôsobil predchádzajúci vzťah, nikto nevidel. Rodina sa len ťažko zmierovala s tým, že nemá silného zdravého chlapa.

"Tí ako môžu fungovať?" napadne mnohých. Úplne normálne. Nedávno kúpili byt, plánujú svadbu a rodinu, ako každý iný pár. Že sa to nedá? Ja Vám poviem jedno, naše "postihnutie" je vidieť na prvý pohľad. Ľudia  jednoducho majú predsudky, pretože hneď vedia skalkulovať, že to, či ono nemôžeme zvládnuť. Naozaj? Ja som povedala, že tí skutoční mrzáci behajú bez povšimnutia po svete. Veľmi často v oblekoch, v topánkach na vysokých podpätkoch a novými silikómni. Nie som zaujatá, iba... Vidím si ďalej od nosa. Poznám x prípadov, kedy si pánko v obleku za dverami bytu rád vypije, opakovane znásilňuje vlastnú ženu a silikónová kráska plače po nociach do vankúša. Tieto postihnutia sú omnoho, omnoho závažnejšieho charakteru. Iba  málokto to chápe...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?