Predsudky?

Autor: Dagmar Sváteková | 31.10.2015 o 12:57 | (upravené 31.10.2015 o 13:38) Karma článku: 9,37 | Prečítané:  2073x

Už dlhšiu dobu vnímam jednu vec. Kto ma vidí iba tak stáť, sedieť, mlčať, ten na mne ide oči nechať. A čo nasleduje potom?

Stretávam sa s rôznymi ľuďmi a vôbec sa tým netajím. Netajím sa ani tým, že nerozprávam tak, ako je zabehnutý štandart. Ale som spokojná. Pamätám sa totiž na dni, kedy som bola nemá, aj ako sme hrali slovnú hru a v slove Čachtice som nevedela vysloviť väčšinu písmen. Najzábavnejšie na tom bolo, že to slovo som si vymyslela ja.

Tiež si pamätám s akou túžbou som hľadela na ľudí na sediacom vozíčku bez opory hlavy. Tú túžbu som nedávno zazrela aj v očiach pána na ležiacom vozíku. Tiež som bola ako on. Že už nie som? Denne za to tisíckrát ďakujem.

Sťažka prejdem pár krokov s chodítkom, ale prejdem. Dokážem sa postaviť a ísť na wc, osprchovať sa... Koľkí to nedokážu? Nie, nie je to samozrejmosť, akoby sa niekomu mohlo zdať.

Tak som sa rozhodla, že urobím experiment. Podľa môjho názoru - spoločnosť je ovládnutá predsudkami. Človek na vozíku sa automaticky rovná dement. Pritom mám veľa kamarátov, vozíčkarov, pololežiakov, sú to inžinieri a viac. Že aj tak nemajú čo robiť? No, nikoho nebudem presviedčať o opaku...

Nedávne stretnutie s mladým dievčaťom po cievnej mozgovej príhode bolo prínosom pre obe strany. Ja som bola rada, že som pre niekoho stelesnením nádeje, ona zas videla, že všetko sa dá. Povedala som jej: "Vieš, nič už nebude také ako kedysi. No všetko môže byť také ako ešte nikdy." Mama , ktoré sa o ňu stará, bola zvedavá, ako si do auta nakladám vozík. "Normálne, jednou rukou." Zahľadela sa na mňa: "To ja teda nedokážem."

Takže naspäť k môjmu experimentu. Zaregistrovala som sa zrejme na slovenskom najväčšom a najznámejšom zoznamovacom serveri. Povyberala som fotky, boli prístupné každému. Nestíhala som odpovedať novým nápadníkom. No veď počkajte. Pomaly som z rukáva vytiahla tromf, ktorým boli fotky na vozíku. Od tej doby sa okrem kamarátov neozval nik.

Čo som tým sledovala? Iba toľko, že som sa chcela utvrdiť vo svojom predpoklade, že chodiaci ľudia majú voči ľuďom na vozíku predsudky. A tieto predsudky chcem raz a navždy zmietnuť zo stola. Ako? Trebárs takto.

Dnes už ma pozná mnoho ľudí. Aj napriek tomu, že by ma na prvý pohľad mohli zavrhnúť, neurobia to. Majú pred sebou príliš zaujímavú osobu. A tá osoba im do života pritiahne iných zaujímavých ľudí, hoci majú namiesto nôh kolesá, často nedokážu ísť na záchod, je im zle rozumieť... Títo ľudia nikdy nechodili po žeravých uhlíkoch. Neoháňajú sa množstvom absolvovaných jogových seminárov. Na prvý pohľad - bieda. Ale ako som sa presvedčila, občas je dobré prizrieť sa znova.

Možno, že je to spôsob ako sa zbaviť predsudkov. Nie, nemusíte nám dokazovať, o čo všetko nezvládame, vieme to. Ale  vieme aj to, že sú oblasti v ktorých vynikáme. A ak sa prizriete znova, možno ich objavíte. A predsudkom bude koniec.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?