Dva dni som strávila v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. Vždy je to pre mňa obrovská škola. Ale tentokrát v tom bolo o niečo viac.
"Dadka, si úžasná," povedala mi kamarátka. "Som taká, ako ľudia vôkol mňa."
Dva dni som jazdila medzi ľuďmi - na vozíku, na handbiku. A dva dni som sa bavila. V podstate - tak ako to robím stále. "Ty na tom dôchodku..." Mnoho ľudí má o mojom živote značne zdeformované predstavy. Na jednu takú som povedala iba: "Podľa seba súdim teba."
Teraz premýšľam, koľko rozličných podôb Boha som stretla. Boli to ľudia, ktorí boli svetlom pre ostatných, je úplne jedno, či to bol lekár, sestrička, ošetrovateľ, terapeut, telesne postihnutý človek... Bol to človek. So širokým úsmevom a srdcom dokorán. Iste poznáte takých ľudí...
Aj ja poznám, mnoho. A naozaj nepotrebujem, aby bol predo mnou niekto iný, ako je v skutočnosti. Mám rovnako rada toho zachmúreného, je fuk, že ja žiarim, nech si zo mňa odpáli. Veď ja preto nebudem horieť menším plameňom. Iste viete ako je to so sviečkou, môžete od nej odpáliť stovky iných sviec, jej plameň nebude menší. Vnímam to obdobne aj u seba.
Občas je pohodlnejšie na všetko frflať. Ja som tak hľadala svoje bežecké hodinky. Nič na tom, že už nebehám. Chcela som si ich vziať. Polhodinu som ich márne hľadala. Keď som deti kárala, iba so smiechom odvetili: "Ale veď boli na gauči, mami." Pozrela som sa tam snáď dvadsaťkrát a nevidela som ich. Povedomé, však? Človek môže byť namosúrený alebo situáciu prijať. Čo si vyberiete vy?
Včera bola v Bratislave úžasná zápcha, taká, ako každý piatok. Prejsť diaľnicou... Hmmmmm... "Vieš, kedysi by som sa rozčuľovala. Kopec áut, horko, v zápche ani klíma nefunguje ako by mala. Dnes už chápem, že tým, že sa budem rozčuľovať, zápchu nerozpustím. Tá kolóna tu bude stále, je iba na mne, ako sa k tomu postavím," povedala som kamarátovi, ktorý sa pýtal, aká som bola pred príhodou. Taká, že "mňa z Vás porazí!" "Tvoje prianie je mi rozkazom!"
A tak sme sa brodili tou zápchou, usmiati od ucha k uchu, ako takí dvaja blázni. A keďže sme vedeli aj o kolóne pred nami, ktorú sme v protismere míňali, zabávali sme sa na všetkých tých, ktorí nás predbiehali.
Nie som v ničom iná ako ľudia, ktorí mi vravia: "Chcem byť silný ako Ty! Ja na to nemám." Nemáš, keďže to hovoríš. V podstate mám v sebe oproti iným ľuďom iba viac pokory a lásky k životu. Že si to môžem dovoliť? Ja viem, že som Boží obľúbenec, ale to každý. A ten, kto je vďačný, si vie dovoliť mnoho vecí. Nenarážam teraz na materiálno.
"Vieš ja som sa Ťa bál osloviť." "A prečo? Myslíš, že ti dám po hube?" zasmiala som sa.
Ja nekecám, vnímam svet srdcom, občas človek reaguje inak, ako... Ako čo? Reaguje tak ako má, najlepšie ako v danej chvíli vie. Aj keď vám nacúva priamo do bočných dverí vášho nového auta.
Naše telo, to je obal na dušu, je to náš prejav. A mám silné podozrenie, že žiaden Spasiteľ už nepríde. Že spasiť sa musíme my sami. Správajme sa ako človek k človeku, čo na tom, že jeden je na vozíku, jeden s chodítkom, jeden s barlami, ďalší slepý, iný zasa hluchý. Otvorme svoje srdcia a slová stratia význam. Cítite to?
