reklama

Ten kus... je Váš brat...

V sobotu som bola u známej v Bratislave. Odrazu mi prišlo veľmi zle. Udalosti nabrali rýchly spád, zavolala záchranku, natlačila do mňa homeopatiká a ovzduším vanuli Bachove esencie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)

Sedela som na terase ich domu. Po pol hodine, ktorá ubehla, odkedy volala záchranku, sme skonštatovali, že platí - Pomôž si človeče, aj Pánboh Ti pomôže. Nežartujem. Ja som bola pri vedomí. Ak by išlo o život ohrozujúcu situáciu, už nežijem.

Záchranári boli veľmi milí, žartovali, proste pohoda. Ten, čo nešoféroval, sa so mnou celú cestu na centrálny príjem mekky slovenského zdravotníctva, rozprával. Neviem, možno to bolo v náplni ich práce, odvádzať myšlienky už pacienta od stavu, v akom sa nachádzam. Cítila som sa príjemne, úprimne, aj mi bolo ľúto, keď ma preložili z lehátka na posteľ vo vyšetrovni a odišli. Úsmev na mojej tvári ostal.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pred časom mi istý asistent na oddelení neurológie v tej istej nemocnici povedal: "Veď vy sa stále smejete." "A ak sa budem mračiť, bude to iné?"

Niekoľkokrát okolo mňa nemo prešla zachmúrená sestrička, ktorú si pamätám už od minula. Jasne, boli štyri hodiny a ona je tu do šiestej. Navyše, zrejme nemá po krk len svojej práce, ale aj života. Ak sa ja stále usmievam, kútiky jej úst boli v takom previse, že bez toho, aby som hodnotila, som sa pokúšala na ňu vždy milo pozrieť a usmiať sa.

Zmenila som sa na kus, s ktorým nik nekomunikuje. Rovnako ako sestrička, tam bol prítomný aj sanitár, ktorého si tiež pamätám z minula. Taká veselá kopa. O bol veselý, aj keď sme pred časom zaklopali o piatej ráno na dvere ambulancie. Mal hodinu, kým mu "padne". Jeho ale život zjavne baví.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ten so mnou prehodil pár slov, keď mal chvíľočku času. A keď nemal, iba sa usmial, na mňa, i na iných, ktorí to potrebovali ako soľ.

Ležala som tam, do žily mi tiekla infúzia, nemala som pri sebe nič, ani telefón, iba preukaz poistenca, ktorý vzal záchranár. A tak som dve hodiny vysielala do miestnosti lásku, svetlo, pochopenie... Predstavovala som si, aké by to bolo, keby biele obkladačky, ktoré majú prízvukovať sterilitu prostredia, boli pomaľované alebo polepené nejakými veselými obrázkami. Tá sterilita... No mňa neoklamú...

Bolo to divadlo, ako je divadlom mnoho vecí okolo nás. Aspoň som s úsmevom a milými slovami vyprevadila pána, ktorého viezli na geriatriu. Bol zmätený, tak ako by boli mnohí. Jedna doktorka sa ku mne správala tak, že ak by som bola menej ostrieľaná, rozplačem sa. Keď pochopila, že celkom bezdôvodne po mne vrieskať nemá zmysel, bez slova odišla. Možno ju provokoval môj večný úsmev, pokoj a rozvaha. Neviem, nepátram.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ako čas plynul, viac a viac som si uvedomovala, že ak sem príde človek, ktorý čaká pomoc, výsledkom bude iba trpké sklamanie. Veľa ľudí? Málo personálu? Veľa práce? Málo peňazí?

Viete, sú ľudia, ktorí si v hocakej situácii uvedomujú, že človek pred nimi je v podstate jeho brat. Možno nie súrodenec, ale jeho brat. A on sa k nemu nevie chovať ako ku kusu, ako k zhluku buniek, ako k čomusi, čo nemá dušu, čo necíti...

Nechcem súdiť, ale tu si to asi uvedomoval málokto.

Mne sa celý čas darilo ostať pozitívnou, usmiatou, pokojnou. Hoci som netušila, ako ma známi nájdu a kedy. Nemala som im ako zavolať. Ak by mi aj niekto telefón požičal, tak čísla mám len v mobile, nie v hlave...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Prišli pre mňa, presvedčila som ich, že odšoférujem vlastné auto domov. Vedela som, že nado mnou drží ochrannú ruku niekto veľmi mocný. "Anjeli s Tebou majú kopec práce. Ty nemáš len jedného strážneho anjela," povedal mi raz kamarát. Už som zažila toľko situácií, ktoré sa skončili úplne inak, ako by bol logický záver, že mu verím. Azda celú cestu som prosila o pomoc, chcela som prísť domov, bez toho aby som niekomu ublížila. V mdlobách som za sebou zabuchla dvere bytu, klesla som na zatvorený klozet a celý obsah žalúdka som vyvrátila do umývadla v záchode. Zvracala som celú noc, no nech to bolo akokoľvek ťažké, vždy so mňa vyžarovala vďačnosť. Za mnoho vecí. Aj za to, že som doma a nie niekde na oddelení, kde sestrička iba prevráti oči a sucho skoštatuje: "Už zas zvracia."

Kamarátka povedala, že som vyvrátila aj vnútornosti. Priznám sa, cítila som sa tak. Keď som sa dnes uvidela v zrkadle, videla som kôpku kostí a kože. "To bude dobré," povedala som si a postavila variť zeleninovú polievku.

Naučila som sa jedno - ak ľuďom neviete pomôcť, aspoň im neubližujte. Som presvedčená, že iba zlomok ľudí ubližuje vedome. Vždy sa však na chvíľku zastavte a položte si otázku, ako by ste v situácii, napríklad pacienta, prijali vaše slová vy. Či toho nemá dosť aj bez nejakej nemiestnej poznámky. Či netrpí dostatočne aj bez toho, aby ste mu ublížili Vašimi slovami. Že na to nemáte čas? Ani ja som nemala. Ani pani, ktorá vedľa mňa ležala na izbe v Národnom rehabilitačnom centre a nedokázala sa posadiť a desať krát za päť minút sa Vás spýtala to isté. Ocitla sa v koži svojich niekdajších pacientov a verím tomu, že veľa vecí oľutovala.

Nabudúce, ak budete s opovrhovaním hľadieť na "kus", ktorý od Vás očakáva niečo iné ako uštipačnú poznámku, uvedomte si, že ten kus je Váš brat. A zanedlho bude svet úžasným miestom pre život nás všetkých.

Ďakujem Vám!

Dagmar Sváteková

Dagmar Sváteková

Bloger 
  • Počet článkov:  151
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Žijem, pozorujem, reagujem. Všetko je iba a len môj názor a plne rešpektujem, ak s ním niekto nesúhlasí. Je to jeho právo. A moje právo je povedať to, čo si myslím. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu