Kto to je, úspešný človek? Multimilionár? Majiteľ korporátnej firmy? Kto? Ja úspešná som. A šťastná. Úspešný je ten človek, ktorý medzi tým ako ráno vstane a ide večer spať, robí čo chce. A ja robím. Verím, že niekto iný by to robiť nechcel...
Kedysi som bola normálna žena. Taká tá pipka krížená s celebritným zjavením, však vy viete ako to myslím. Proste, zvonku som bola krásna a vnútri? To nebola ani prázdnota, to bolo niečo, čo neviem definovať. Hodnotenie, posudzovanie, považovanie vecí za samozrejmosť, večná nespokojnosť... Čo je to? Ja neviem...
Potom sa môj život skončil. Normálne, zo dňa na deň som tu nebola. Ešte si pamätám, že keď ma prijímali donemocnice, manžel to mojej mamine nemal ani hovoriť. Nechcela som ju zbytočne zaťažovať. O to viac ju zaťažila správa na druhý deň - Vaša dcéra umiera. Pipka zmizla, bublina praskla. Ostal len boj o holý život.
Možno som vyhrala boj o život, ale nevedela som, čo bude nasledovať. Možno, ak by som vedela o všetkých tých mukách, o všetkých trápeniach, obmedzeniach, ktoré ma čakajú, radšej pred Zubatou vztýčim bielu zástavu. Neviem.
Každopádne, dnes som rada, že žijem, že sa smejem, že každý jeden deň môžem byť vďačná za nejakú novú "samozrejmosť". A usilujem o to, aby nik za toto poznanie nemusel zaplatiť takú obrovskú cenu ako ja.
Dnes mi príde smiešne, nad akými vecami sa ľudia vedia trápiť, rozčuľovať,... Ale na druhej strane - nesprávala som sa tak isto? Neuvedomovala som si dosah svojich slov, neuvedomovala som si, že ako myslím, tak aj žijem, nevedela som, že existuje niečo ako vďačnosť.
S vďačnosťou je život krajší. Pestrejší. Bohatší. Naplnený.
Nemusíte sa podobať na ľudí z titulných stránok časopisu. Nemusíte vlastniť jachtu a osem luxusných áut. Stačí byť vďačný z to, že sa viem napiť čistej vody, že spolu s rodinou viem zasadnúť k nedeľnému obedu, že viem prať, žehli, umyť dlážku... "To za to mám byť vďačný?" napadne nejedného. Garantujem Vám, že ani mňa to nikdy predtým nenapadlo a keď som dokázala dať prvýkrát prať, vedeli o tom blízki i vzdialení príbuzní. Nevravím, že sa mi vždy chce. No stačí sa na chvíľku zamyslieť. Menila by som s niekym, kto toho nie je schopný? Veru, ani nie.
Vďačnosť vyzerá veľmi ľahko, pre mňa osobne aj ľahkou je, no skúste po hektickom dni, keď sa cítite ako vymačkaný citrón nájsť desať vecí, za ktoré ste vďačný. Dobre, tak päť...
Hlboko sa skláňam pred svojou rodinou, ktorá ma nenechala len tak, napospas osudu. Ďakujem, že ma prebaľovali, kŕmili, umývali, česali,... Ďakujem, že môžem písať tieto riadky. A ďakujem za poznanie, že úspech nie je meraný iba tým, ako veľký majetok dokážeme počas života nadobudnúť.