Maják

Autor: Dagmar Sváteková | 9.12.2014 o 13:35 | (upravené 9.12.2014 o 13:46) Karma článku: 7,29 | Prečítané:  1269x

Na dlhší čas som sa odlmlčala. Mala som pocit, že všetko som už povedala. A že tým, že sa neustále vyvíjam, tak nemá ani zmysel písať. Knižky, blogy, články... Raz mesačne som prispela do časopisu Inak obdarení a inak – bodka. Môj život sa odohrával kdesi medzi náhodnými a naplánovanými stretnutiami, v aute, na cestách...

„Spomaľ. Kam sa ženieš?“ spýtal sa ma raz terapeokamarát. Zamyslela som sa. O pár dní som cestou na besedu ťukla auto. Nič vážne, iba som nabrala značku predo mnou a odniesla som si z toho preliačený blatník a pár škrabancov. A jedno obrovské ponaučenie. Ešte pred pár týždňami by som možno začala nadávať, neviem. Takto som ako pokojný cvok vycúvala a odišla. A dve hodiny som premýšľala, čo to malo znamenať. O deň som spomínanému terapeokamarátovi povedala: „Toto bola posledná beseda.“

Odzvonilo časom, kedy som sa večne naháňala, nestíhala som žiť, len aby boli všetci navôkol spokojní. Robím to, čo ma baví, to čo ma napĺňa, to čo je mojim poslaním...

Som šťastná. A vďačná za ten úžasný život, ktorý môžem žiť. Šťastná??? „Dvaja ľudia sa jeden druhému navzájom sťažujú. A zrazu prídeš Ty, usmiata, na nič sa nesťažujúca. V tej chvíli obom dojdu slová,“ povedal mi onen terapeokamarát. Kto nevie, tak donedávna mi robil spoločnosť invalidný vozík. Presnejšie, sú tomu asi tri týždne. Nie, nie som stelesnenie predstavy o dokonalosti, zaužívanej u väčšiny obyvateľov tejto planéty. Sťažka chodím s chodítkom. Na čo iný repce, že ho to stojí desať minút času, to s úsmevom prejdem za hodinu.

Dnes som odchádzala od terapeokamaráta. Učíme sa zrejme navzájom. Postával pri mojom aute a pritom som vedela, že má dohodnuté stretnutie. „Choď už,“ povedala som. „A nemám Ti pomôcť?“ „Nie, naozaj choď.“ Objal ma a odfrčal na svojom aute. Grobian, čo? :)

V pokoji som do auta naložila veci, chodítko, nastúpila, odišla. Bolo mi oveľa lepšie ako keby mi za chrbtom dakto netrpezlivo podupkával nohou. „Vieš, čomu ma učíš? Trpezlivosti,“ povedal mi raz. Iste nielen tej.

Ja ho považujem za maják, ktorý ma motivoval strhnúť kormidlo. Varoval ma pred plytčinou, na ktorú som mierila. A ja som mu  nesmierne vďačná. „Aj tak nechápem, čo na ňom vidíš,“ povedala mi raz kamarátka. Nemusí chápať, nie je to je cesta. Pre mňa je to úžasný človek, ktorého si nesmierne vážim. Keď sa dnes rozhovoril o knihe, ktorú chce napísať, zažiarili mi oči. „Pomôžem Ti,“ povedala som bez váhania.

„Nepochybuj o sebe,“ povedal medzi riadkami. Nepochybujem. A hoci dočasne moje svetlo nežiarilo tam, kde malo, odo dnes viem, že budem ako ten maják. Už viac nebudem behať po celom svete a zachraňovať lode, ktoré by mohli nájsť na plytčinu. Na svojom mieste však budem žiariť do diaľky, tak, aby ma bolo vidno už zďaleka.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?