V pekle som už bola

Autor: Dagmar Sváteková | 2.9.2014 o 11:04 | (upravené 3.9.2014 o 13:39) Karma článku: 12,12 | Prečítané:  3069x

Áno, bola. Nie dlho, nie krátko. Jeho ohne pomaly uhasínajú. Ako vyzerá to moje peklo?  

Ráno ako každé iné. S tým rozdielom, že ja som sa už nezobudila. Ležala som tam, na nemocničnej posteli, napojená na prístroje, netušiac, čo ma čaká. Bez tušenia, že sa začína moja cesta do horúceho pekla.

O  niekoľko dní - tiež ráno každé iné. S  tým rozdielom, že som sa prebrala. Ležala som tam, na nemocničnej posteli a kútikom úst mi vytekala slina. Nič na mojom tele ma neposlúchalo... Ruky, nohy, jazyk, ústa, hlasivky... Do močového mechúra som mala zavedený katéter. Do nosa zasa sondu na kŕmenie. Ešte že vývod mi neurobili, toho by som sa asi tak ľahko nezbavila...

Heeeej, čo to robia? Dvere sa rozleteli a z mojej postele ma preložilo niekoľko párov rúk na akési lehátko na kolieskach. "Teraz pôjdete na ORL. Viete, kde to je? Urobia zasa paracentézu," povedia môjmu doprovodu.

Zamrazilo ma. Paracentéza. Toto nič nehovoriace slovo, ktoré mi stavia do pozoru všetky chlpy na tele... Prepichovanie  ušných bubienkov - po našom, laicky povedané. Nieeeeee!

Najradšej by som ušla. To však neviem, neviem ani povedať, nech ma tam nevezú, nech mi to nerobia. Tak iba zúfalo plačem. To ešte viem. Na to však nik neberie ohľad. Nevedia, čo sa pod týmto bezpohlavným slovom skrýva. Do ambulancie si ma vždy radšej vozia samu, doprovod čaká na chodbe. Moje slzy neobmäkčia ani známeho, ktorý tu robí primára. Priblíži sa k môjmu uchu. Auuuuuuuuuuuuuuu! Sestrička mi súcitne stisne ruku. Druhou ma hladí po čele, kam mi vyrazili kvapôčky potu. Chcem zakričať: "Dosť, to bolí!!!!"Z úst však výjde iba ďalší hlboký vzlyk...

O niekoľko dní, keď sa mi zapáli ucho, mi vytiahnu sondu z nosa. Hurá, ušnému oddeleniu sa vyhnem. Namiesto toho ma tlačia na gastrornterológiu. Hadičku do žalúdka som už prehĺtala niekoľkokrát. Navyše, všetko, čoho sa v ústach dotýka, mám necitlivé. Tak čo, neni sa čoho báť...

Do úst mi vložia plastový "náhubok", ako to volám. Zabraňuje prehryznutiu hadice. Všade smrdí dezinfekčný roztok, vybavenie ambulancie  si tiež niečo pamätá. Čo to? Oni do mňa pchajú tie hadice dve. Jedna má na konci malé svetielko, ktoré naznačuje, v ktorom mieste rezať, a druhá vnútornú časť zázraku zvaného PEG. Keď ma skalpel "pohladí" po bruchu, pošlem "náhubok" na zaslúžený odpočinok. Injekciu na umŕtvenie som síce dostala, iba... Nestihla zaúčinkovať...

Prevracajú ma ako malé dieťa. Utierajú mi zadok. Majú na to nejakú špeciálnu penu. Vymenia podložku a všetko je ako predtým. Snáď iba cez otvorené okno prúdi dnu čerstvý, ale chladný vzduch.

Mám dedka po dvoch porážkach. Leží na posteli a vykrikuje. Nikdy som tam nechodila rada. A teraz to isté prežívam ja. Nevedela som, že sa tak veľmi teší z každej návštevy...

Hyperbarická oxygenoterapia a rehabilitácia prináša svoje prvé plody. Už nie som ležiak. Mám sedací vozík, na ktorom ma vozia hore-dolu. Vnímam svet  z iného pohľadu. Vytiahli mi katéter, dokonca ani plienky nemám. Na izbu mi dotlačili toaletné kreslo. Úžasné, hlavne, keď vás niekto pri potrebe úpenlivo češie. Je to paráda. Že mám dodnes blok. A divíte sa?

Vykračujeme si po nádvorí. Márne som sa snažila naznačiť, že mi energetický nápoj, ktorý do mňa lejú, nerobí dobre na žalúdok. Hlavu ešte obrátiť neviem. Ale pery dokážem zomknúť. Asi je to málo. Napína ma. Obsah žalúdka postupne končí na prikrývke tela na vozíku. Môjho tela. Toho, ktoré ešte pred pár týždňami dokázalo odbehnúť desiatky kilometrov...

Pozvraciam sa asi ešte dvakrát, kým niekoho napadne vymeniť mi ennergetický nápoj. Nie že by nebol dobrý, len mi je z neho tak zle, že sa radšej snažím naučiť jesť. A moja žalúdková sonda... Pravdepodobne som na ňu priveľmi štíhla. Tlačí, bolí... Vybrať mi ju však nechcú. Ešte stále príjmam väčšinu potravy cez ňu.

Konečne! Nemám sondu a vezú ma smerom domov... Dokonca som sa naučila pohnúť ľavou rukou a nohou, pokrútiť hlavou, pretočiť sa na bok...

Domov sa na moje veľké sklamanie nekoná. Sklamanie je také obrovské, že plačem ako malé dieťa. A o malé dieťa sa treba starať...

Vozík mám požičaný od dedka, od toho, po ktorého navštevovaní som nikdy príliš netúžila. Na tomto vozíku, ktorý je príliš krátky a príliš nízky, ma privezú aj do národného rehabilitačného centra. Okej, som veľmi ťažký prípad. Trvá možno týždeň, kým sa vozík naučím ovládať. Sú to hodiny a hodiny strávené jazdením po chodbe. A moje Garminy spĺňajú účel aj tu.

Na moju veľkú radosť, tu sa nezdržujú niečim ako toaletné kreslo. Huráááá, záchod. Človek by až neveril, z akých vecí dokáže mať radosť.

Ako napríklad z toho, keď som sa z klozetu postavila prvýkrát sama. Ako z toho, keď som sa naučila sama vstať z postele. Ako z toho, keď som urobila prvé kroky v bradlovom chodníku. Ako z toho, že si ráno viem umyť zuby a večer sa osprchovať. Ako z toľkých "samozrejmostí"...

Všetko má v sebe pachuť odriekania, tvrdej driny... Nie, nespadlo to z neba. Sme predsa v pekle...

Ešte stále... I keď už vidím jeho východ.

Nie, nemám sa dôvod báť. Toho, čo kto povie, čo si kto myslí, toho, čo sa vynorí z tmy. Pred dvoma rokmi mi do tváre dýchala Zubatá, potom nasledovalo peklo...

Nie, nemáte ma ako vystrašiť, zastrašiť...

Viem, že už nie som taká ako predtým, ale ako by som mohla byť iná? Po tom všetkom...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?