Ale veď to nič nie je!

Autor: Dagmar Sváteková | 26.8.2014 o 18:09 | (upravené 3.9.2014 o 13:38) Karma článku: 7,06 | Prečítané:  1698x

Jazvy na duši nie je vidno. Určite nie na prvý pohľad. Tak ako odreniny, podliatiny... No často bolia omnoho viac, ako tie fyzické rany.

Dnes načriem do nie príliš obľúbeného súdka. Tým súdkom je psychické týranie. Nebudem hovoriť len o týraní žien, toto je aj mužská parketa, hoci častejšie sa stretávam so ženami.

Smeje sa, zabáva... Zrazu k nej podíde jej manžel. A jej správanie sa v okamihu nápadne zmení. Veď čo, je to normálne, iba jej pripomenul, že sa má "normálne" správať.

"Nechovaj sa ako krava, robíš mi iba hanbu. Sa smeješ každej blbosti ako trafená. Čo myslíš, kto je na Teba zvedavý?"

Zaručujem Vám, že si dookola môžete omieľať, že si nič nemáte brať osobne a že je to iba jeho názor. Vo väčšine prípadov Vás tieto slová zasiahnu. Správate sa podľa protokolu, reprezentujete manžela, odveziete ho z večierku domov, ráno ho budete ľutovať, že ho bolí hlava. Tak sa to predsa robí, tak je to prirodzené. Uplakané oči schováte za tmavé okuliare a sivosť tváre prekryje o čosi hrubšia vrstva mejkapu. Nik nevie, čo sa odohráva vo Vašej duši. Čo tak reže a páli...

Jedného dňa, v kruhu priateliek aj nie príliš priateliek sa rozplačete. Sebavedomá žena a zrazu fňuká ako malé dieťa. Nie, nevidela som to raz...

Mala som priateľa. Náš vzťah skončil pár dní potom, ako som skončila na pohotovosti s prerazeným ušným bubienkom. Keď mi to ušiar "lepil" a ja som sa sťažovala, že to bolí, povedal len, že on mi to neurobil.

"Mal som spolužiačku. Jej priateľ ju zbil. Potom už nikdy. Vzali sa a žili normálnym životom normálnych ľudí. Raz ju zbil tak, že skončila na are v kóme. Odíď!" povedal mi vtedy jeho kamarát. Odvtedy som ho nevidela.

Ten chlap videl modriny na mojej tvári, videl zlomený zub, vedel, že som skončila na pohotovosti. Kto však vidí modriny na duši? Kto ponúkne pomocnú ruku žene, ktorá má v podstate všetko? Je takmer blázon. Vymýšľa si. A... Slzy ostávajú dôkladne skryté.

Jedno dievča pravidelne s plačom volávalo svojej matke. Bola zúfalá, no nikdy priamo nepožiadala o pomoc. K prsiam si tisla dieťa v perinke. Jej manžel bol vážený človek. O pár mesiacov tá žena z nevysvetliteľných príčin upadla do kómy. Jej duša bola tak ubolená, že sa pokúsila upozorniť na to, že sa niečo deje, takýmto šialeným spôsobom. Všetci skákali, starali sa. Dokonca aj manžel. Trvalo dlho, predlho, kým sa vzchopila. Ušla od manžela, zanechala deti. Bola zavrhnutiahodná bytosť. Nikto nevidel jej slzy, nikto to nepochopil ako zúfalý pokus. O čo?

Údajne je každá piata žena týraná. O mužoch sa nehovorí. Domáce násilie je niečo, čo je prirodzené. Niečo, čo si "neposlušná" žena zaslúži. Pochopila som, aj vďaka osobnej skúsenosti, aké je ťažké pre tieto ženy prehovoriť. Často sú na partnerovi závislé. A ono sa to zas na chvíľu spraví...

Spraví. Dokedy? Dokedy bude táto spoločnosť hrať mŕtveho chrobáka? 

"Pomôž si človeče, aj Pánboh Ti pomôže...." No dakedy to len tak ľahko nejde. Najmä ak Vás odsúdia aj Vaši najbližší...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?