Moja rozprávka

Autor: Dagmar Sváteková | 8.5.2014 o 16:50 | (upravené 8.5.2014 o 17:31) Karma článku: 15,19 | Prečítané:  3513x

Veľmi, veľmi ma tešia maily od ľudí, ktorým moje články čosi dávajú. A len zťažka ma môže zaskočiť reakcia niekoho, kto povie, že sa mu nejaký článok nepáči. Prosím, pochopte, že ja do ničoho ľudí nenútim.

Či sa niekomu niečo páči, alebo nie, je iba jeho vec. To ja neovplyvním.

Poviem to na príklade - som zbláznena do pestrofarebných vecí. A kamarátka na to povie, že to by si na seba v živote nedala, také kikiríkaté. Nemáme sa preto menej rady. Akceptujeme názor tej druhej. Dávame si slobodu.

Chcela by som, aby si každý z nás uvedomil, že reakcia okolia nie je jeho vec. Ale nesie si za to následky, ktoré okolie vyvodí. Môžem vyzlečená behať po meste, pretože to tak cítim, no musím byť pripravená niesť následky svojho konania. Skončím za mrežami? S pokutou? Odvrátia sa odo mňa známi? Som to všetko pripravená znášať?  Áno? A fakt chcem po námestí behať nahá? :)

Myslím si, že mám  jednu veľkú výhodu, píšem ako slobodný človek. Maľujem ako slobodný človek. S vedomím, že istému percentu ľudí sa moja tvorba nebude páčiť. A? Tak si môj obraz nekúpia alebo si môj článok neprečítajú... Mám šťastie, nespadám pod nejakú organizáciu, kedy som nútená, aby sa moja tvorba ľuďom páčila. Znie to blbo, ale ani vtedy by sa páčiť nemusela. A dôsledok? Tak mi vypovedajú zmluvu. Ostanem bez príjmu. Nebudem mať peniaze na bývanie. Skončím na ulici. Jedlo budem hľadať v kontajneroch. Chcem takto žiť?

Prijala som zodpovednosť. Mám väščie kompetencie. No práve zodpovednosť je ich neoddeliteľnou súčasťou. Ľudia sa na mňa môžu hnevať, že odmietam brať lieky. A čo ak ich brať budem? Podpíše mi ten lekár niečo typu, že porážka nebude recidivovať? Zaručí sa mi za to? Koniec  koncov, som v oboch prípadoch na tom istom.

Nedávno môj synovec, ktorý má leukémiu, bojoval o život. V sterilnom prostredí nemocnice dostal sepsu (otravu krvi). Z čoho, to je otázka. Počet leukocytov mal nula. Ktokoľvek priemerne inteligentý sa na to pozrie, zráta si dva a dva, povie, že nemá šancu prežiť. Verila som mu. Úplne nelogicky. Tak ako mnohí verili mne. Dnes už je doma, preháňa sa po vonku na mojom elekrickom skútri alebo na bicykli a berie tabletkovú formu chemoterapie. Od začiatku som vedela, že to zvládne. A nezapochybovala som ani vtedy, keď iní nádej strácali. "Je to môj synovec, jasne, že to zvládne", povedala som. A pôsobila som ako bezcitná kreatúra. :)

My všetci máme zodpovednosť sami za seba. Nie za svoje deti, za soju rodinu. My ale chceme konať tak, aby im bolo dobre. Len nezabúdajme aj na človeka, ktorého denne vidíme v zrkadle. On je základ všetkého. Predstavme si, že nie sme! Bude našim deťom dobre? Čo budú jesť? Čo si oblečú? Kto ich bude vodiť do školy? A čo náš partner/partnerka? Ako to zvládne?

Pred niekoľkými rokmi mi zomrel veľmi blízky človek. Na jeho hrobe bolo vždy plno kytíc, anjelikov, horiacich sviečok... Môj manžel povedal, že je veľmi smutné, že človeku nosia kvety až na hrob. Videli ste už niekoho ako Vám len tak z ničoho nič daruje obrovskú kyticu kvetov? Nie? No aspoň ste si istí, že ste ešte živí. :)

Chcem, aby všetci vedeli, že  nepíšem tieto riadky s cieľom niekomu sa zapáčiť. Ani niekym opovrhovať. A nemám moc nad tým, ako si ich niekto vysvetlí. Toto všetko je iba moja rozprávka. :)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?