reklama

Nikdy, nikdy, nikdy sa nevzdávaj

Sú tomu bezmála dva roky, čo sa mi od piky zmenil život. A... Napriek všetkému, ďakujem, že Vám dnes môžem písať tieto riadky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (40)
Obrázok blogu

Bola som možno nie celkom normálna matka dvoch malých detí. Športovala som, niekto by povedal, že som dokonca holdovala zdravému životnému štýlu. Zaujímala som sa o veci duchovného rázu. A žila som rýchlo, príliš rýchlo.

V jeden letný večer som zomrela. Nie doslovne. Zomrela časť môjho ja, kvantum ľudí, ktoré sa za mňa modlilo, ma z rúk Zubatej vytrhlo. No nik nevedel, čo bude potom. Prognóza – do konca života bude nehybne a bez slova ležať na posteli, 
úplne odkázaná na druhých. Nie príliš lákavá vidina, všakže? J

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Bola som naučená zdolávať prekážky. Keďsom ešte behávala, moja obľúbená pieseň bola What doesn’t kill you, makes you stronger (voľný preklad - Čo ťa nezabije, to ťa posilní). No, nezabilo, ale...

Ležala som na nemocničnej posteli. Hlava vytočená do jednej strany, pretože svaly na krku sa skrátili. Z kútika úst mi vyteká slina. Nie, neviem ju prehltnúť. Neviem ani povedať, aby mi ju utreli. A už ani náhodou si ju neviem utrieť sama. Sestra, ktorá zrejme chcela odľahčiť situáciu, mi kúpila balík papierových podbradníkov. Mama sa mala ísť spýtať pána, ktorý sa stará o svoju bezvládnu manželku, čo všetko majú pre mňa zabezpečiť. Antidekubitný matrac, plienky, polohovaciu posteľ... A čo strava? Akú? Polobohovia v bielych plášťoch ju odkazujú na spomínaného pána. Jeho žena je vo „vegetačnom“ stave už 12 rokov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ho, hó, tak to si milí moji vyhoďte z hlavy! Ešte neviem ako, ale ja budem žiť normálne! J

O pár mesiacov neskôr sa preháňam na invalidnom vozíku po chodbách Národného rehabilitačného centra. Kamarát ma na ňom naučil jazdiť. Ako aktívny šofér som veľmi rýchlo pochopila aj princíp cúvania. Pravá ruka mi nehybne visí vedľa tela. Podstatné je, že viem uchopiť obruč kolesa na invalidnom vozíku, dokonca aj rúčky chodítka, Dnes som za 20 minút prešla 80 m. Paráda, nie? Spotená ako myš, no neskutočne šťastná. J

Prvýkrát sama v sprche. Teda, dozor musí byť. Zrazu si bez pomoci viem sadnúť na klozet aj z neho vstať. Ešteže sú všade dookola madlá.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vonku riadne nasnežilo. So zaťatými zubami sa dovlečiem k autu. Vozík bude slúžiť iným. Jupííííí, ja idem o barlách. Viem vysloviť jednoduché hlásky. Viem, že... že raz bude opäť všetko v poriadku.

Môj trojročný syn prežíva chvíle na výslní. Mama sa zviezla na podlahu, z ktorej sa nedokáže postaviť. A on, veľmi dôležitý element, vie priniesť loptu, aby sa onedlho môj muž mohol čudovať, že nás chvíľu nechá samých a už sa tak pekne hráme. J „A ako si sa dostala na tú podlahu?“ „No, normálne, spadla,“ odpovie malý. J

Nie je to fér. Ani trošku to nie je fér. Hlúpe náhody! Prečo???

„Lebo si si to sama vybrala,“ šplechne mi do tváre kamarát. Akoby ma postavil pod ľadovú sprchu. Ja som ale tĺk, ako som si vôbec niečo také mohla vybrať? Časom zistím z reakcií okolia, prečo, a môj život sa začne meniť. Úloha obete skončí zavesená na klinci a preberám plnú moc nad svojim životom. Že neurológ povedal, že tie lieky MUSÍM užívať? Recept končí pokrčený v koši. „Ale...,“ nedopovie moja osobná asistenka. „Nado mnou strach stratil moc. Viem, že je isté percento ľudí, ktorým porážka recidivuje. Zrejme nepochopili odkaz. Ja už ho chápem...“

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bezmála dva roky kráčam po tŕnistej ceste. Učím sa veci odznova. Písať, jesť, chodiť na toaletu, umyť sa, učesať...

Na každý západ, či východ slnka hľadím s údivom malého dieťaťa. A s vedomím, že nik z nás nevie, kedy ho uvidí naposledy.

Mnoho ľudí mi píše ďakovné mejly. Mnoho ľudí ma pristavuje na ulici. Mnoho ľudí vyhľadáva moju spoločnosť... Mnoho ľudí tvrdí, že mi preplo. Mnoho ľudí už zrejme nikdy neuvidím. Mnoho ľudí nedokáže porozumieť spôsobu môjho rozmýšľania...

Nie je to dávno, čo mi kamarátka písala, že chce veľmi kresliť, ale ona to jednoducho nevie. Zasmiala som sa. „Každý z Vás vie všetko, čo skutočne vedieť chce. Len o tom nevie.“ J Pár dní na to mi poslala svoju prvú kresbu.

Nejde o to, povedať si, že chcem lietať. Ale vedieť, prečo to chcem. Veriť tomu. Cítiť to vo svojom srdci.

Či si myslíte, že to dokážete, alebo nedokážete vždy máte pravdu. J

Naučte sa myslieť inak. Som stavbárka a mojim heslom je: Hranaté domy zapríčiňujú hranaté myslenie. Nebojte, aj ten náš je hranatý. Ani ja neviem myslieť úplne mimo našu dimenziu. J A asi ani nechcem. Zatiaľ. J

Tak ako som sa rozhodla vziať zodpovednosť do vlastných rúk ja, tak to môže urobiť každý.

Máte na všetko, čo si zaumienite. Skrýva sa vo Vás viac sily, než by ste si kedy mysleli.

Mnoho lekárov dnes na mňa hľadí s údivom, že som sa dostala tam, kde som. Dokázala som niečo, o čom im tvrdili, že to nie je možné. A ja som to nevedela. J

Ste úžasné bytosti, každý jeden, a kto tvrdí, že nie ste, ten má tiež právo sa mýliť.

Aj ten bezdomovec, ktorý dodnes prežíva v mojej mysli, je úžasný. Chytila som sa s kamarátom, že ako môže byť taká „spodina“ úžasná. Nikdy som však nevidela také jasné oči u človeka, čo vychádza zo svojej vily a nasadá do niekoľkotisícového džípu. Pritom jedno nevylučuje druhé. Žiariace oči môže mať človek, ktorý celý svoj majetok nosí v igelitke, i podnikateľ roka oslavujúci ďalší vydarený obchod na súkromnej jachte. Dokázať nemožné som mohla ja, môžete to aj vy. Občas iba stačí prekročiť svoj tieň...

Všetko je možné, nemožné trvá len o čosi dlhšie ;)

Dagmar Sváteková

Dagmar Sváteková

Bloger 
  • Počet článkov:  151
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Žijem, pozorujem, reagujem. Všetko je iba a len môj názor a plne rešpektujem, ak s ním niekto nesúhlasí. Je to jeho právo. A moje právo je povedať to, čo si myslím. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu