Nemám čas...

Autor: Dagmar Sváteková | 8.11.2013 o 21:48 | (upravené 8.11.2013 o 22:12) Karma článku: 12,31 | Prečítané:  1125x

Tak dobre známa veta. Nám všetkým. Bez rozdielu... I mne... K napísaniu tohto článku ma primälo viacero faktorov. Jeden však budem omieľať dookola – ja sama som zaplatila za svoje poznanie privysokú cenu. Pochybujem, že by ju ešte niekto chcel zaplatiť.

Nechcem mentorovať, ani nebudem. Iba sucho konštatujem.

Žijeme vo veľmi zvláštnej dobe, kedy sa ponúkajú dovolenky na splátky. Vari všetci máme auto na lízing, dom či byt na hypotéku. Jasné, inak by sme si to predsa nemohli dovoliť...

A tak si dnes požičiame, aby sme to zajtra mohli splácať. Chodíme do práce, ktorú nemáme radi, pretože musíme zarobiť na všetky tie imaginárne slučky, ktoré nám visia okolo krku. Hypotéka, lízing, pôžičky... Žiť budem, keď ich splatím. Alebo... Už nestihnem. Koleso sa začalo krútiť prirýchlo a život sa mi v zlomku dekundy vymkol z rúk. Nehoda? Porážka? Infarkt? Asi ťažko si priznať, že si za to môžem ja sama. Ja svoju cievnu mozgovú príhodu (tvrdý reset, keďže všetko som sa musela učiť odznova) nazývam aj ručná brza. Nečudo, že lekári stále hľadajú a nenachádzajú. Opierajú sa o veci, s ktorými človek pokojne žije aj celý život. A v relatívnej pohode ho aj prežije.

Dnes už viem, že som šla na oveľa viac, ako len na sto percent. Dnes mi veci trvajú neskutočne „dlho“. No ja som rada, že trvajú, pretože inak by mi ľudia chodili na hrob zapaľovať sviečky. A všetci vieme, že ma od definitívnrho konca delil iba kúsok. Snáď som balansovala na hrane, no nakoniec som spadla na stranu menom „život“.

Nie je to tak dávno, vari týždeň, čo sme si pripomenuli tých, ktorí už nie sú medzi nami. V záplave sviečok sa kde –tu mihla i kytica, či iný darček. Úprimne si však zodpovedzme otázku: „Urobili by sme to isté, aj keby dotyčný človek žil?“ Boli by sme ochotní s celou rodinou cestovať naprieč krajinou, len pre to, aby sme ho objali, do ruky mu vtisli nejakú maličkosť a povedali: „Som rád, že si!“?

Iste, na to mám predsa celý život, no čo ak o rok pôjdem tomuto človeku zapáliť sviečku? Čo potom?

„To sa jemu nemôže stať,“ povedia  mnohí. To isté by kedysi o mne povedali ľudia, ktorí ma poznajú. Až k tomu, aby to tak bolo, chýbal len krôčik.

Viem, že aj dnes riešim mnoho azda nepodstatných vecí. Viem však, že ak nebude  obed o dvanástej, ale dvanásť desať, svet nepadne. Viem, že ak sa mi niečo naozaj nechce, nemá zmysel sa do toho nútiť. Bez ohľadu na to, čo povie ten, či onen.

 

Každý z nás žije svoj život, a žije ho najlepšie ako ho žiť vie, podľa jemu v danom okamihu dostupných informácií. Občas však nie je na škodu sa na chvíľu zamyslieť a porozmýšľať nad slovami človeka, ktorý za svoje poznanie zaplatil takú vysokú cenu, za akú by sme zaiste mali všetko to, čo máme už dnes, no začneme to splácať až zajtra.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?