Privysoká daň?

Autor: Dagmar Sváteková | 19.10.2013 o 21:43 | Karma článku: 9,02 | Prečítané:  900x

Nemám pocit, že by som bola niekym viac ako ktokoľvek z Vás. Áno, musím bojovať, no je to presne ako som vysvetlila svojej matke. Hodia Vás do vody. A buď začnete plávať alebo sa utopíte.

Hoci plávať neviete, minimálne sa o to pokúsite. Lebo nepokúsiť sa o nič znamená nie príliš príjemnú smrť utopením.

Opäť som svoje okolie priviedla do vývrtky. Presnejšie svojho manžela. Stokrát som bola v situácii, že už sa nebudem trápiť, a stokrát bol v rovnakej situácii on. Neviem, ako to berie on, ja naňho pozerám ako na akéhosi osobného trénera a na každú nezhodu ako na príležitosť môjho posunu vpred.

Dnes, keď bol opäť rozčúlený, som mu povedala: „Pozri, ja som zaplatila za toto poznanie obrovskú cenu. Tebe to hovorím preto, aby si ju zaplatiť nemusel. Keď nejde o život, nejde v princípe o nič.“

Zbytočne sa stresujeme kvôli maličkostiam. Máme obavy z vecí, ktoré sa vlastne nikdy nestanú. Načo? Nebolo by fajn namiesto naháňania sa za čímsi, čo ani nevieme pomenovať, len tak sedieť ako za mladých čias a hompáľať nohami?

„Ale to sa nedá“, povie mi každý. Musím živiť rodinu, musím platiť hypotéku, musím... Iba zomrieť. Všetko ostatné chceme.

Chceme nový dom, lepšie auto, to i ono. Nie je to tak dávno, čo som i svojej matke povedala: „Predstav si pohrebný sprievod. Videla si už niekedy za ním ísť sťahovacie auto? Ja nie.“

Iste, aj ja chcem kopec vecí. No viem, že ak ich mať nebudem, nič sa nestane. Život pôjde ďalej. Veď ak by som už rok a niečo čuchala fialky odspodu, nepotrebovala by som to, a nič by ma už ani netrápilo.

Mnohým môžem pripadať ľahostajná. Ubezpečujem Vás, že nie som. No poznám niekoľko ľudí, ktorí boli jednou nohou na onom svete, ktorí sú rovnakí „pažisti“ ako ja. Taktiež privádzajú svoje okolie do vývrtky, priznávam, kedysi vytáčali (a neuveriteľne) aj mňa.

Stále mi v hlave znejú slová Miltona Ericksona: „O bolesť sa život postará sám. Tvojou úlohou je vytvárať radosť.“

A ja sa snažím. Hoci nie vždy sa to stretne s pozitívnym ohlasom.

No čo, každý má svoju pravdu. Ja o tej svojej nepresviedčam nikoho. Jediné, o čom sa ľudí snažím presvedčiť je, že len a len my sme strojcami vlastného šťastia. Uvedomujem si, že ruka, ktorá dáva, je zároveň rukou, ktorá príjma.

Ide mi len o to, aby  sa nám žilo lepšie. Aby bol svet oným krásnym miestom, aby sme o raji nemuseli snívať. Vezmime si, že by sa každý správal tak, ako by chcel, aby sa správali k nemu. Nebolo by nám lepšie? Nežilo by sa nám ľahšie? Nikto nikoho by nechcel oklamať, či podviesť...

 

Nedávno som čítala, že sám človek nezmení nič. Samozrejme, že som reagovala. Som iba kvapkou v mori. No nie je práve oceán tvorený miliardami kvapiek. Akou kvapkou chceš byť Ty?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?