Mám o nejaké tie kolieska navyše

Autor: Dagmar Sváteková | 30.8.2013 o 21:24 | (upravené 30.8.2013 o 22:05) Karma článku: 10,12 | Prečítané:  818x

A čo? Som preto vari menej človekom? Koľko ešte vlastne potrvá, kým to všetci pochopia? A koľko podobných článkov bude musieť byť napísaných? Fotografia, ktoré je tu uverejnená, dokumentuje, kde všade musíme bojovať s bariérami, nielen s vlastným zdravotným stavom.  Ak sa horko ťažko dostanem hore (ja mám na to nohu, no koľkí si ňou nepomôžu?), pri dverách sa moja púť končí. A opisovaním, čo všetko mi stojí v ceste, sa dá pokračovať ďalej.

Chcela by som týmto poukázať na problém vozíčkarov a inak znevýhodnených ľudí.

Osud sa so mnou nepekne zahral pred zruba rokom.

Rovnako sa môže pohrať s každým jedným z nás.

Bola nedeľa, lialo, no keď dážď ustal, bola som si vonku zabehať. Na 5 km som dala osobný rekord, no na 1 km sa mi to nepodarilo. Osprchovala som sa a s dobrým pocitom som uložila deti.

Potom to prišlo, bolo mi zle, takže deti strážili svokrovci, kým ja som sa s pocitom neskonale nachňápaného človeka presúvala medzi pohotvosťou, centrálnym príjmom a neskôr JISkou, ktorú si pamätám ako poslednú. Prebrala som sa až v nemocnici v Trenčíne a musela som začínať nie od nuly, ale od mínus dvanástky. Zistila som, že ten zlý sen, že neviem ani rozprávať, ani sa hýbať, nie je snom, lež krutou realitou.

Tí, čo trávili so mnou dni vedeli, koľko úsilia ma stálo naučiť sa sedieť čo i len na invalidnom vozíku. A iní vedia, že za tým, že dnes chodím (hoci s oporou) sa skrývajú hodiny a dni tvrdej práce.

No nikdy som nezabudla a ani nezabudnem na to, že i ja som patrila medzi tých, čo majú o nejaké tie kolieska navyše - medzi vozičkárov.

Nebola som sa schopná postaviť a jednoducho prekročiť niečo, čo mi stálo v ceste.

Nezabudol vôl, že teľaťom bol...

I teraz som často odkázaná na invalidný vozík, avšak s nástrahami, ktoré na vozíčkarov číhajú na každom kroku, dokážem bojovať.

Dôležité je sa vedieť vynájsť, to pochopil aj môj manžel, keď ma nenašiel na mieste, odkiaľ vari ani nebolo úniku.

Chcem sa však sústrediť na tých, ktorým stopercentne nahrádzajú nohy kolesá. Nie, nevybrali si to sami, rovnako ako som si to nevybrala ja.

Bola by som rada, ak by si mnohí zdanlivo ľahostajní ľudia uvedomili, že ani títo ľudia nie sú o nič menej. Skôr viac. A preto na nikoho nehľadia povýšenecky - zhora. Ono sa to z toho vozíka ani nedá. :)

Majú rovnaké právo ako my všetci, ísť do obchodu, na toaletu, do reštaurácie, či na diskóteku. Problém však vyvstáva, keď začneme hĺbať nad tým, ako.

Často i nijako. Žiaľ.

A ak, tak s veľkými problémami.

Našťastie, my všetci, nech sme zdravotne akokoľvek znevýhodnení, vieme, že kde je vôľa, tam je i cesta. :)

Chcem však apelovať na všetkých, ktorí majú akokoľvek do činenia s bezbárierovosťou , aby si vždy uvedomili, že jedného dňa možno práve to dané riešenie bude potrebovať niekto z ich blízkych, alebo dokonca oni sami.

Stojí za to, byť aj v tejto oblasti človekom. Veď aj na ľudí s kolieskami navyše treba myslieť. ;)

Vrelá vďaka!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?